Čo z toho mám

Načo mi to je všetko vedieť? Isteže všetko vie len Pán Boh a my ani nepotrebujeme vedieť všetko. Vynechať z osobného i spoločného duchovného života prvé piatky a sviatok Božského Srdca a vynechať modlitby a pobožnosti s týmto súvisiace – litánie, deviatniky, zasväcujúce a odprosujúce modlitby a pobožnosti, obrazy, sochy i celé bočné oltáre k Božskému Srdcu v kostoloch i v domácnostiach... – to by bola dosť veľká strata. Pre kňazov strata pastoračných príležitostí a pre veriacich strata vyžívania pastoračných služieb... A len Vševediaci vie, v koľkých prípadoch a aká veľká strata Božích milostí, osobných skúseností s Bohom, s jeho nekonečným milosrdenstvom, atď...
Toto užitočné a krásne ovocie sotva bude niekto spochybňovať a vieme, že ono má nespochybniteľne pevné duchovné korene. Priamo v Božom slove, takže pevnejšie korene ani nič nemôže mať. V Evanjeliách ( ) je opísaný Pán Ježiš na kríži so Srdcom prebodnutým z lásky k nám. Ba už je takto obdivuhodne predpovedaný Mesiáš v Božom slove u prorokov – napr. „Uvidia, koho prebodli...“ ( ) „otvoria prameň milosrdenstva“ ( ). To sú korene úcty k Božskému Srdcu, ktoré veriaci sotva bude spochybňovať, aj keby azda nemal informácie o súkromných zjaveniach Božského Srdca, alebo aj keby nemal vzťah vôbec k súkromným zjaveniam... Alebo keby mal k nim veľký opatrný odstup, čo je aj vcelku pochopiteľný a odôvodnený postoj Cirkvi k súkromným zjaveniam vôbec...
Tak načo potom toto všetko spomínať? Lebo napr. uvedené dva praktické spôsoby prejavovania úcty k Božskému Srdcu majú nielen nespochybniteľné duchovné korene v Božom slove. No praktické prejavy úcty majú aj po vonkajšej stránke svoje historické korene. Ten sviatok musel predsa niekto vymyslieť, niekto musel vymyslieť naň modlitby, celú liturgiu, praktické vonkajšie formy prejavov úcty k Božskému Srdcu, podobne s prvými piatkami. Veď úctu k Božskému Srdcu mala nepochybne už Panna Mária, apoštoli, prví kresťania i po nich nasledujúci kresťania celé stáročia. A bola to úcta nielenže úprimná možno viac než dnes naša (u P. Márie isto viac), ale aj rovnako odôvodnená Božím slovom i keď nebola prejavovaná ani prvými piatkami, ani sviatkom... Po stránke duchovnej sú korene úcty k Božskému Srdcu jednoznačné a v podstate nespochybniteľné, ale aj praktická vonkajšia forma tejto úcty má svoje korene v istom historickom čase. Niekto tú praktickú formu musel vymyslieť, praktizovať s patričnými cirkevnými schváleniami zaiste najprv na úrovni miestnej, potom diecéznej, regionálnej, možno národnej, medzinárodnej, viacdiecéznej, nakoniec na úrovni najvyššej, pápežskej, i to najprv pre presne vymedzený okruh, až neskôr pre celú Cirkev ako dovolenie, ba sviatok už aj ako nariadenie od r. 1856...
Takže načo toto všetko spomíname? Aby sme vnímali nielen ovocie, ale aj korene! Iste nemusí vidieť korene stromu každý, kto si poslúži jeho ovocím... Vidieť korene nemusí každý, ale odťať korene nesmie nikto! A o to ide... Konkrétne ide napr. o zmýšľanie typu: „Čo nás po minulosti, čo nás po histórii! Máme tu prvé piatky, máme tu sviatok Božského Srdca, máme modlitby, piesne, pobožnosti, litánie, obrazy, sochy, procesie, púte, zasvätenia, odprosenia..., tak to využívajme a nezaťažujme sa tým, kedy a ako to vzniklo!“ Lenže ovocie je len vtedy dobrým ovocím, keď žije a rastie a vnútorne sa skvalitňuje živým spojením s koreňmi. Pravdaže sa dajú urobiť aj navonok veľmi pekné umelé jablká, aj umelé akoby pšeničné zrnká atď, ale z toho sa nedá uživiť... Pravdaže sa dajú pripraviť aj navonok veľmi pekné prejavy nábožnosti, ale bez kontaktu s koreňmi náš duchovný život sa nimi neupevní, ale oslabne oklamaný umelou stravou... Každá rehoľa zdôrazňuje aj návrat k počiatkom, k prameňom, lebo je to návrat k „duchu“, k charizme, k identite,... Bez toho „ducha“ zakladateľa, bez charizmy, bez identity by nemohli žiť a slúžiť. Aj prvé piatky, aj sviatok Božského Srdca a všetko s tým súvisiace má svoje historické korene, má svojho „ducha“, svoju charizmu, svoju identitu – bez tohto sa to dá navonok napodobniť, ale nie skutočne žiť a slúžiť...