December 2012

 

 

 

 

 

 

300

Prvý piatok v roku 2012 budeme sláviť práve počas Veľkonočných sviatkov na Veľký piatok. 

Preto Kalvária a socha Vzkrieseného z Ria, ako symboly Veľkej Noci. 

Mapa Európy so sv. Jánom Eudesom vo Francúzku vľavo a kláštor uršulínok vpravo naznačujú 

rozšírenie Bratstva pred 300 rokmi aj na územie dnešného Slovenska. 

Okrem trojročnej oslavy 1150-teho výročia veľkomoravskej misie sv. Cyrila a Metoda 

slávime tiež 65. výročie zasvätenia Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu slovenskými 

biskupmi na Starých Horách. Modlime sa za obnovenie tohto zasvätenia.

 

 

 

 

 

2010

Webová stránka BBSJ nebola funkčná

2009

Webová stránka BBSJ nebola funkčná

2008

 

Rozhovor s duchovným otcom Imrichom Kováčom - jún 2008

1. Na úvod sa nám predstavte.

Slúžim na strednom Slovensku pri Banskej Štiavnici. Mám dve farnosti a tri filiálky. V Banskej Belej som ustanovený ako farár a vo farnosti Podhorie som ako administrátor. Filiálky sú Kozelník s novým kostolíkom, potom je Jergištôlňa, čo je taký kombinovaný maďarsko-nemecko-slovenský názov. Normálne po slovensky by to bola Štôlňa sv. Juraja. Sú to baníci, ktorí tam pracovali a tam pri štôlni sa aj s rodinami usádzali. Už dávno nikto z nich nie je baník, ale domy zostali a je tam asi 50 obyvateľov a v kostole mávam tých 55 až 60 ľudí.  Treťou filiálkou je Halča bez kostola, iba so zvoničkou, dnes už viac chatová oblasť, pár desaťročí aj s chatou Spoločnosti Don Boska.  

2. Ako ste sa dostali k Bratstvu Božského Srdca Ježišovho?

Prvopiatkové a prvonedeľné modlitby členov Bratstva som sa modlieval od detstva doma i v kostoloch, tak ako vo všetkých farnostiach na svete, zrejme aj tu u vás. Ale o Bratstve som nevedel nič. K Bratstvu som sa dostal až v mojej predošlej farnosti Litava, kde som slúžil 13 a pol roka. Tam som našiel živé Bratstvo Božského Srdca Ježišovho. Hneď od nástupu som tam ako už stáročia moji predchodcovia slúžil prvopiatkové sväté omše za živých a zomrelých členov Bratstva a postupne som sa o Bratstve dozvedal stále viac, atď...  

3. Kedy a kde bolo založené Bratstvo Božského Srdca Ježišovho?

Úcta k Božskému Srdcu bola od samého začiatku Cirkvi, určite už pod krížom. Panna Mária, sv. Ján evanjelista a nábožné ženy pozerali určite s veľkou úctou na Ježišovo Božské Srdce, keď ho stotník prebodol. Nemodlili sa litánie k Božskému Srdcu, ani nijakú pesničku nespievali, ani sa nezapísali do Bratstva. Jednoducho vtedy tá úcta pod krížom bola „len“ taká – dal by Pán Boh, aby sme mali aj my takú úctu k Božskému Srdcu, ako Panna Mária, sv. Ján a prví veriaci vtedy. Pri zjaveniach, pri ktorých Pán Ježiš „ukázal ruky a bok“, už bol určitý pokrok. Táto úcta sa postupne formovala ako osobná i spoločná úcta, postupne aj pobožnosti aj piesne k piatim ranám Krista Pána... A z toho potom tak špeciálnejšie úcta k tej piatej rane – k Srdcu Pána Ježiša. Formu Bratstva to dostávalo v stredoveku. Nebol som pripravený na tento rozhovor, nemám poruke nijaké dôkazy, ale tak si to pamätám, že sv. Ján Eudes vo Francúzsku zostavil pravidlá Bratstva ešte pred zjaveniami Božského Srdca sv. Margite. Všade, kde sa tie Bratstvá zakladali, poprosil biskupov o schválenie, ktoré aj dostal. Keď už mal potvrdenia a schválenia viacerých biskupov nielen vo Francúzsku, ale už aj v Taliansku a v Poľsku, požiadal aj o pápežské schválenie. A dostal ho sv. Ján Eudes tiež skôr, ako boli zjavenia sv. Margite, ktorá bola tiež členkou Bratstva. Pre Margitu to nebola novinka uctievať Božské Srdce. Ona to robila už aj predtým a nielen ona. To už boli začiatky toho úradného uctievanie Ježišovho Srdca už aj liturgickou formou, to však mali dovolené len členovia Bratstva. Kto to chcel, vstupoval do Bratstva.  Francúzsko a Poľsko požiadalo Sv. Otca už vtedy celonárodne a aj dostali dovolenie napr. sláviť sviatok Božského Srdca Ježišovho, čo je prvé pravidlo bratstva. Tento sviatok Božského Srdca nikdy dovtedy nikto neslávil. Sv. Ján Eudes vymyslel jeho duchovnú náplň i liturgickú formu a ustanovil ho ako prvé pravidlo Bratstva. A tak pápež dal dovolenie sláviť sviatok Božského Srdca Ježišovho v celom Francúzku, v celom Poľsku a v iných štátoch len v tých farnostiach, kde bolo Bratstvo.

4. Aké sú pravidlá členstva BSSJ?

1. Každý rok sláviť sviatok Božského Srdca, a ak je to možné, v ten deň prijať sviatosť zmierenia a sviatosť Oltárnu.

2. Členovia sú povolaní zúčastniť sa každý mesiac v prvý piatok na votívnej sv. omši k Božskému Srdcu, ktorá sa slúži za nich na oltári Božského Srdca a v prvú nedeľu každého mesiaca sa zúčastniť odpoludňajšej pobožnosti s verejným odprosovaním Božského Srdca.

3.Každý deň sa majú modliť k úcte k Božskému Srdcu Otčenáš, Zdravas a Verím v Boha s nasledujúcou modlitbou: „Božské Srdce Ježišovo, daj, aby som ťa vždy viac a viac miloval/a!“

4. Nadovšetko sa ale majú usilovať nasledovať Božské Srdce ako vzor všetkých čností a pomáhať k tomu aj druhým.

5. Majú sa častejšie jeden za druhého modliť, aj za zomrelých členov.

6. Všetky tieto predpisy nezaväzujú nikoho pod žiadnym hriechom, iba vykonanie každodenných modlitieb – 3. bod – je potrebné k dosiahnutiu odpustkov.

5. Koľko členov má BSSJ?

Presne neviem, ale zhruba 52 000. Samozrejme niektorí medzitým už zomreli, no neznamená to, že ak niekto zomrie, vypadne z Bratstva. V Bratstve sme všetci – živí aj zomrelí, preto aj tie tisíce svätých omší na prvé piatky bývajú každý mesiac „za živých i zomrelých členov Bratstva Božského Srdca Ježišovho.“ Mnohí sa prihlasujú za členov hlavne z tohto dôvodu, aby po smrti nezostali bez svätých omší, aby za nich boli sväté omše na celom svete, keď oni už budú na druhom svete.

6. Robíte duchovné obnovy po farnostiach. Čo je ich cieľom?

Robievam duchovné obnovy iba tak, ako teraz u vás, čiže keď ma kňaz pozve. Ale v Košiciach pravidelne každý mesiac robia duchovnú obnovu Jezuiti, v posledných mesiacoch, rokoch páter Jozef Kyselica. Na tých duchovných obnovách sa stretávajú ani nie tak všetci členovia, ale skôr tak horlitelia z Košíc a okolia a z okolitých dekanátov. Zdá sa, že na tento spôsob sa to pomaličky rozvíja aj v Bratislave u Jezuitov a v Trnave, lebo jeden z tých Jezuitov, otec Marcel, ktorý robil duchovné obnovy v Košiciach ešte pred otcom Kyselicom, bol preložený do Trnavy. Týmto spôsobom sa pomaličky kryštalizuje to, čo sa nedá nariadiť: aby v každej diecéze bolo jedno diecézne centrum, kde sa robia pravidelné mesačné duchovné obnovy a prípadne sa organizujú raz alebo viackrát do roka aj duchovné cvičenia. Takže týmto smerom to ide. Aj páni biskupi mi povedali, viacerí z nich sa zapísali do Bratstva, že sa nedá nariadiť, aby tam a tam bolo centrum Bratstva. Nie že by to nechceli, ale musí to byť nie organizačne, ale organicky, samo to musí vyrásť.

7. Úcta k Božiemu milosrdenstvu a úcta k Božskému Srdcu – je to v podstate jedno?

Áno, osobne to tak osobne prežívam. Rozhodne to nie sú dve alternatívy, ktoré by sa navzájom vylučovali. Keď sv. Ján Eudes založil Bratstvo, tak tým nechcel poprieť to, čo sa robilo v tej úcte dovtedy. Len to, čo bolo dovtedy viac individuálne, prípadne v nejakých spoločenstvách, ale nebolo to oficiálne, v liturgickej forme, centrálne a organizačne zachytené. On tomu dal takú organizačnú formu. Čiže ďalší krôčik v úcte k Božskému Srdcu neznamenal ani prekonanie a už vôbec nie zrušenie dovtedajšej osobnej úcty... A takto vnímam aj súčasnú situáciu po zjavení Božského Srdca sestre Faustíne, pomenovanú ako zjavenie Božieho milosrdenstva. Vidím to ako akúsi Božiu pečať na doterajšiu úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu. Jednoducho je to taký ďalší krôčik vpred. Je to určité podčiarknutie toho, čo tu vždy bolo. Keď strom zarodí, to neznamená, že stratil korene, alebo že stratil kmeň, alebo že stratil konáre. Nič nestratil, len sa ďalej rozvíja a prináša ďalšie ovocie. Takže aj s tým zjavením Božieho milosrdenstva by som rozhodne odmietol domnienky, že sa tu voľačo prekonáva a odstraňuje, lebo už máme čosi nové... Rozhodne nie.

8. U nás sa úcta k Božskému Srdcu spája s ružencovým bratstvom. Čo si o tom myslíte vy?

Ako kde sa to rozvinie, tak to je. Rozhodne by som to nedával ako alternatívu: že si alebo v bratstve ružencovom, alebo v bratstve Božského Srdca, že by to spolu nešlo. Naopak, ide to spolu. Nejde spolu to, že niekto vstúpi do rehole jezuitskej a súčasne do rehole dominikánskej, alebo inej.  V dvoch reholiach nie je možné byť, pretože rehoľa dáva takú celoživotnú náplň, že tam jednoducho nie je možné opravdivo slúžiť vo viacerých reholiach. Ani popri celoživotnej náplni v reholi slúžiť súčasne celoživotne v rodine, preto sa rehoľník nežení. Ale kto je v bratstve, ten môže byť súčasne aj vo viacerých bratstvách, môže byť súčasne v reholi, alebo sa môže oženiť, vydať, venovať sa deťom... Bratstvo nie je taká viazanosť ako rehoľa, alebo rodina. Bratstvá teda nie sú takto alternatívne, ako celoživotné povolania. Bratstvá chápem skôr ako pomoc pri plnení akéhokoľvek povolania: ako otváranie Božích pokladníc, z ktorých proste čerpáme. Nie je to celoživotná špeciálna viazanosť na určité služby, ale je to celoživotná pomoc pri akýchkoľvek službách.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili za redakciu SPEKTRUM - M. Magda a G. Magdová

Uverejnená kópia textu do časopisu SPEKTRUM - na našej stránke 6.6.2008 - prvý piatok mesiaca Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

 

Január 2007 - kaplnka v Kozelníku

      

Drahí moji farníci v Kozelníku,

   všetkých si Vás nosím v srdci, preto Vás všetkých pri príležitosti Vianočných sviatkov pozdravujem s veľkou radosťou. Tohtoročné Vianoce budem prežívať v duchu vďačnosti Pánu Bohu i Vám za ten vianočný Boží dar, ktorý sme v podobe kaplnky dostali. Iste všetci so mnou súhlasíte, že aj maličká kaplnka je veľkým Božím darom.

   Na jeseň sme začali robiť oporný múr, aby sme na jar nemali základy zaliate blatom zo svahu. Dobré počasie v polovičke októbra nám dalo podnet vytiahnuť aj múry a železobetónový veniec s chórom. Dobré počasie pokračovalo, nuž sme pokračovali aj my so strechou, rozhodnutí uchrániť stavbu pred snehom, keď cez krokvy prehodíme igelitovú plachtu. Počasie nám však umožnilo dať ajšindeľ a vnútri tepelnú izoláciu, nakoniec aj elektrifikáciu, aj omietky. Aj koberce, aj stoličky, aj oltár, aj stromček...

   Aj ďakovnú svätú omšu 24. 12. o 11.00 hodine celebrovanú vdp. Mgr. Pikalom zo Štefultova. Vďaka Pánu Bohu i Vám. Prekvapivo dobrý Pán Boh nám dáva aj v Kozelníku viac, než sme prosili (porovnaj Ef 6, 20). Chcem na Vianoce spojiť svoje srdce i srdcia všetkých nás, aby sme spoločne jedným srdcom (Sk 4, 32) ďakovali za kaplnku Božského Srdca Ježišovho.                                               Žehnám Vás                                     Váš duchovný otec – Imrich

Milí členovia Bratstva Božského Srdca Ježišovho,

 spolu s farníkmi Banská Belá a Podhorie chcem sa s vami podeliť o radosť z vianočného darčeka, ktorý nám dal prekvapivo dobrý Pán Boh na filiálke Kozelník. Stavebná firma Binder od 9. októbra do Vianoc 2006 s mimoriadnou Božou pomocou postavila kaplnku Božského Srdca Ježišovho do takého štádia, že na Štedrý deň, 24. decembra sme tam už mohli mať prvú svätú omšu. Táto firma nič nežiada podmienečne, ale určite nemusí byť jediným sponzorom k tomuto vzácnemu vianočnému daru. Niektorí ste prejavili ochotu pripojiť sa svojim milodarom k sponzorom  - dobrodincom na tento účel. Prosím horliteľov Bratstva BSJ, ktorí ešte od svojich členov pošlú milodar poukážkou na adresu Rím. kat. farský úrad Banská Belá, aby do správy pre adresáta pripísali slovíčko KOZELNÍK. Stavba ešte zďaleka nie je dokončená a iste má pravdu, kto si povie: „nepošlem nič, bezo mňa to dokončia...“ Ale určite  sa dobre zapíše do „knihy v nebi u Vševediaceho“, kto si povie: „pošlem aspoň niečo aj ja, aby som mal účasť...“ Ten ktorý sľúbil odmeniť aj pohár vody, určite nikomu nezabudne odmeniť akýkoľvek milodar, poslaný aj na tento účel. Považujem si za povinnosť nenechávať členov Bratstva BSJ neinformovaných aj o tomto Božom dare.

                                               S vďakou – farár a farníci z Banskej Belej  

  

 

Eucharistický zázrak urobil Všemohúci aj na Slovensku z plnosti lásky svojho Srdca

20. augusta 2006 o 15.00 - svätá omša v katastrálnom území Vysoká - „Drieň“ 

Do skaly, pri ktorej práve stojíme, sú vyryté rímske znaky a čísla, ktoré faktograficky dokumentujú, že tu sa odohrala historicky známa udalosť, zobrazená v miestnom farskom kostole Sv. Bartolomeja nad  hlavným oltárom.

„Turecké vojská plienili a drancovali okolie Banskej Štiavnice. Rozostavané hliadky na „vartách“ zaregistrovali turecké vojsko. Obyvatelia obce Vysoká  opustili svoje príbytky a uchýlili sa do miestneho farského kostola. Modlitby a následná procesia, ktorá viedla z kostola do blízkeho lesa sa niesla v duchu prosieb a modlitieb. Procesia sa zastavila na Drieni a kňaz postavil monštranciu (sviatosť oltárnu) na túto skalu. Keď tureckí zvedovia zistili, že obyvatelia obce sú sústredení mimo obce v blízkom lese, informovali o tom svojho veliteľa. On rozhodol: „Chlapov pozabíjať, ženy a deti odviesť do otroctva.“ Keď však Turci obkľúčili prestrašených obyvateľov,  Eucharistia začala vydávať zo seba silné svetlo veľkej energie. Oslepeným tureckým vojakom sa splašili kone. Nastala panika a veľká hrôza, Turci  sa rozpŕchli a viac sa sem nevrátili.“

1)                 Stará povesť hovorí o eucharistickom zázraku, ktorý sa mal stať za tureckých čias vo farnosti Vysoká, v lese, v časti, ktorú miestni ľudia nazývajú „Drieň“. Táto povesť bola publikovaná aj Spolkom sv. Vojtecha v roku 1946.

            Podľa zachovanej legendy, ktorá sa prenáša ústnou formou z generácie na generáciu, sa dozvedáme, že v časoch tureckého obliehania a drancovania boli obyvatelia obce Vysoká uchránení pred otroctvom a smrťou takýmto spôsobom:

            V tom čase, keď turecké vojská plienili a drancovali okolie Banskej Štiavnice, rozostavané hliadky na miestach, ktoré sa nazývali „varty“ zaregistrovali, že sa blíži turecké vojsko. Obyvatelia obce Vysoká opustili svoje príbytky a uchýlili sa do miestneho farského kostola. Modlitby a následná procesia, ktorá viedla z kostola do blízkeho lesa sa niesla v duchu prosieb a modlitieb. Procesia sa zastavila na Drieni a kňaz postavil monštranciu (sviatosť oltárnu) na túto skalu.

Keď tureckí zvedovia zistili, že obyvatelia obce sú sústredení mimo obec v blízkom lese, informovali o tom svojho veliteľa. Rozkaz veliteľa bol jasný a zároveň krutý: „ Chlapov pozabíjať, ženy a deti odviesť do otroctva.“ Keď však Turci obkľúčili prestrašených obyvateľov, uložená monštrancia začala vydávať zo seba silné svetlo veľkej energie. Oslepeným tureckým vojakom sa splašili kone. Nastala panika a veľká hrôza , Turci  sa rozpŕchli a viac sa sem nevrátili.

  Táto historická udalosť je zobrazená v miestnom farskom kostole Sv. Bartolomeja nad  hlavným oltárom.

Rok 2005 vyhlásil svätý otec Ján Pavol II. za rok eucharistie. Na základe tejto skutočnosti obyvatelia obce Vysoká na tomto pamätnom mieste postavili kríž. Prvý krát 28. augusta 2005 bola za účasti veriacich z Vysokej, Uhlísk, Dekýša a Pukanca tu odslúžená slávnostná svätá omša,  pri ktorej bol posvätený kríž a symboly obce. Takýmto spôsobom sme naplnili a každý rok budeme napĺňať odkaz svätého otca Jána Pavla II.

 2)                 Vo farskom kostole vo Vysokej je na stene namaľovaný obraz podľa uvedenej povesti od čias vdp. dekana Nolla.

3)                 PhDr. Jozef Labuda, CSc., vyštudovaný archeológ s celoživotnou praxou v odbore, riaditeľ Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici so svojimi kolegami skúmal kameň, o ktorom je reč v povesti. Zistil, že táto povesť je určite viac ako tristoročná a nepopierateľne zreteľný symbol Eucharistie potvrdzuje pravdivosť historického základu tejto povesti. Nie je vylúčené, ale nádejné, že sa nájde azda v niektorých starších záznamoch úplnejší odpis nápisu na kameni. To čo vidíme na fotografii môže byť len posledná časť pôvodného tristoročného nápisu na kameni dnes už veľmi zvetralom.

List kňazom:

Drahí oltárni bratia,

     Väčšinou ste si zrejme všimli, že máte vo farnosti Bratstvo Božského Srdca Ježišovho. Kde sa vzalo a čo s ním? Prekvapivo dobrý Pán Boh mi v posledných rokoch doprial prostredníctvom Bratstva trochu viac sa vhĺbiť do tajomstiev Božského Srdca Ježišovho, ktoré sú iste veľmi blízke aj Vám, kňazom podľa Božského Srdca Ježišovho.... Ak si chcete so mnou stručne pripomenúť,  1, čo pre úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu robil Svätý Duch, 2, čo proti tejto úcte robil zlý duch a 3, čo môže dnes robiť kňaz, 4, prípadne inšpirovaný Benediktom XVI., 5, ak prijme ponuku - čítajte, prosím, ďalej:

     1, Duch Svätý dal napísať, že pred potopou Boh videl veľké hriechy ľudí a bolelo ho Srdce (por. Gn 6, 6). Od Noemových čias,alebo minimálne od začiatku čias Mojžiša, ktorý vedený Svätým Duchom o tom písal, Pán Boh viedol ľudí k tomu, aby svoju vieru prejavovali aj úctou k Jeho Srdcu. Od čias rekatolizácie, teda v posledných troch storočiach, to robil najmä prostredníctvom Bratstva Božského Srdca Ježišovho, ktoré bolo viac-menej vo všetkých farnostiach...

     2, Diabol  bol vždy proti všetkému Božiemu, preto aj v XX. storočí likvidoval  bratstvá. Aj ružencové, škapuliarske, Jozefské,... aj Bratstvo Božského Srdca Ježišovho. Prostredníctvom materializmu na západe praktického, na východe teoretického, aj konkrétne u nás prostredníctvom ŠTB. Celkom sa to však diablovi nepodarilo a tak

     3, máme na začiatku tretieho tisícročia dve možnosti: a, dať sa viesť Svätým Duchom a oživovať vo svojich farnostiach aj Bratstvo Božského Srdca Ježišovho, alebo b, dať sa viesť zlým duchom (vedome, či nevedomky), aby diabol dnes cez nás dokončil to, čo cez ŠTB za socializmu nestihol – aby cez kňazov a veriacich zlikvidoval Bratstvo Božského Srdca Ježišovho napr. tým, že sa do neho nikto neprihlási. Zatiaľ to Svätý Duch svojimi prekvapivými cestičkami (cez J. Exc. Mons J. Sokola arcib., Metropolitu, cez P. M. Hromníka SJ, cez P. P. Kaľavského SJ, atď,... nakoniec i cezo mňa) robil tak, že v asi 1900 mestách a obciach Bratstvo Božského Srdca Ježišovho na Slovensku ožilo.

     4, Benedikt XVI.  ešte nebol pápežom, keď vyslovil dnes v celom svete známe slová, že „Cirkev tretieho tisícročia bude Cirkvou malých spoločenstiev živej viery.“ Ani on, ani nikto iný netvrdí, že to môžu a musia byť len spoločenstvá členov bratstiev. Ale azda nikto netvrdí ani to, že spoločenstvá bratstiev budú niekde mimo Cirkvi...!!! V dobe rekatolizácie, keď členovia  katolíckej Cirkvi hľadali svoju identitu, boli veriaci zapísaní v bratstvách, základom katolíckej Cirkvi (kde neboli zapísaní, lebo väčšinou sa ešte matriky nepísali).V treťom tisícročí bleskovej komunikácie i masovej, v konfrontácii s náboženstvami celého sveta, je hľadanie katolíckej identity ešte aktuálnejšie... Prečo nie aj cez Bratstvo Božského Srdca Ježišovho?

     5, Pán časov,  ktorý vychováva národy, ktorý si aj na šírenie úcty k Božskému Srdcu počas celých ľudských dejín (minimálne počas vyše troch posledných tisícročí) našiel vždy svoje nástroje, nie je chudáčik, ktorý dnes na to potrebuje práve mňa, teba,... On nepotrebuje nás, ale my Jeho! A dáva nám milosť, možnosť, ponuku, aby sme aj my prispeli svojou kvapkou do mora celodejinnej úcty k Jeho Srdcu... Ako konkrétne? Možno niekomu poslúži ako minimálna informácia, alebo inšpirácia www.bozskesrdce.sk

Ak som týmito riadkami obťažoval, prosím o odpustenie. Ak som aspoň niekomu poslúžil, vďaka  prekvapivo dobrému Bohu!!!    Váš brat Imrich  

Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

23. júna Cirkev po celom svete slávila sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Ako na stredajšej generálnej audiencii povedal pápež Benedikt XVI., týmto sviatkom „osobitným spôsobom zvelebujeme Božiu lásku“. V jednom zo svojích príhovorov pred modlitbou Anjel Pána v roku 2005 Svätý Otec zase pripomenul: „V srdci Spasiteľa si uctievame Božiu lásku k ľudstvu, jeho vôľu spasiť celý svet, jeho nekonečné milosrdenstvo.“

Počiatky osobitnej úcty k Ježišovmu Srdcu siahajú až do 12. storočia k sv. Anzelmovi a sv. Bernardovi. Medzi veľkých ctiteľov Božského Srdca v dejinách Cirkvi patrili napr.: sv. Gertrúda, sv. Albert Veľký, sv. Katarína Sienská, bl. Peter Faber, sv. Ján Eudes či sv. František Saleský. Po zjaveniach Božského Srdca rehoľníčke Margite Márii Alacoque z rádu Navštívenia Panny Márie vo francúzskom Paray-le-Monial v 2. polovici 17. storočia sa táto úcta začala veľmi vzmáhať. Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pre celú Cirkev ustanovil až v roku 1856 pápež Pius IX., ktorý o osem rokov neskôr vyhlásil sestru Margitu Máriu Alacoque za blahoslavenú. V roku 1920 túto rehoľníčku svätorečil pápež Benedikt XV. V roku 1956, pri príležitosti 100. výročia zavedenia sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, vydal pápež Pius XII. encykliku s názvom „Haurietis Aquas“ (Čerpajte vodu), v ktorom vysveľuje teológiu úcty k Božskému Srdcu. Tento rok Cirkev slávi sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho už po 150-krát.

„Ježiš Kristus zviditeľnil lásku Otca skrze svoje ľudské srdce, citlivé, milujúce a súcitné,“ povedala pre Vatikánsky rozhlas pri príležitosti dnešného sviatku sestra Claudia Agnese Palladinová z kláštora rehole Navštívenia Panny Márie v Ríme: „Verejný liturgický kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho sa opiera o zjavenia, ktoré mala členka nášho rádu, sv. Margita Mária Alacoque, a ešte pred ňou iní mystici. Svätej Margite sa Ježiš zjavil v podobe žiarivého slnka a povedal jej tieto slová: ´Pozri na toto srdce, ktoré ľudí tak milovalo, ale ktoré zakúša iba nevďačnosť, pohŕdanie a svätokrádeže.´ Ježiš jej tiež povedal: ´Spasil som svet krížom svojho utrpenia. Teraz ho chcem spasiť tým, že mu ukazujem svoje srdce, oceán môjho nekonečného milosrdenstva.´ A potom je tu Ježišova žiadosť, aby úcta k jeho srdcu nebola iba individuálna, ale aj verejná, aby sa stala liturgickým kultom, a to ustanovením sviatku Najsvätejšieho Srdca, slaveného v prvý deň po oktáve slávnosti Božieho Tela.“

 

 

 

 

V škole Božského Srdca Ježišovho sa učíme uctievať aj Srdce jeho Matky.

Pán Ježiš je „muž bolesti ...prebodnutý pre naše hriechy...“ (Iz 53, 3n). Simeon predpovedal Panne Márii: „...a tvoju vlastnú dušu prenikne meč...“ Ako Pán Ježiš, tak ani jeho Matka netrpela za svoje hriechy. Svätá Cirkev spoločne uctieva tieto dve najsvätejšie Srdcia – ľudské srdce Panny Márie a Božské Srdce jej Syna.

Napr. Kalvária v Banskej Štiavnici slúži už vyše štvrť tisícročia 17 kaplnkami utrpenia Pána Ježiša a 7 kaplnkami utrpenia Panny Márie Sedembolestnej, patrónky Slovenska. „Dolný kostol“ banskoštiavnickej Kalvárie má v strede loď s obrazom Poslednej večere, vpravo je kaplnka Božského Srdca Ježišovho a vľavo kaplnka Nepoškvrneného srdca Panny Márie. Aj sviatky Povýšenia svätého kríža a Sedembolestnej Panny Márie sú skoro spolu14. a 15. septembra. V týchto dňoch aj v roku 2006 bude púť na tejto Kalvárii už 263. krát od jej založenia Františkom Pergerom. Prvá svätá omša bola na Kalvárii 14. septembra 1744. Sobota a nedeľa 16. a 17. septembra 2006 sa využijú tiež ako pútnické dni, zrejme viac ako pracovný deň 14. 9. 2006. Úcta najsvätejších Sŕdc Ježiša a Márie nie je len štiavnická a štvrťtisícročná, ale je celocirkevná, časovo aj zemepisne.

V láske najsvätejších Sŕdc Ježiša a Márie nech všetkých členov Bratstva zomrelých, živých i budúcich žehná Všemohúci Boh Otec i Syn i Duch Svätý.

 

 

V škole Božského Srdca Ježišovho sa učíme s vďakou sláviť 5. rok oživenia BBSJ ako „Rok Eucharistie“

Sv. Otec nás k tomu vyzýva osobitným listom, ktorý napísal k Roku Eucharistie, kde píše, o úcte k BSJ ako o osobitne vzácnej forme úcty k Eucharistii. Čo znamená posledných 5 r. v 300 r. histórii BBSJ v Litave? Počúvajme: “Najprv sa od nás do Litavy do BBSJ individuálne prihlásilo niekoľko členov, potom aj rodín. Potom sme sa usporiadali do spoločenstiev a zvolili si horliteľa. Potom aj kronikára, aj svojho nástenkára v kostole, vo farskom centre, na cirkevnej škole i v domove dôchodcov... Potom aj prispievateľa do farských novín. On je aj správcom farskej knižnice, kde požičiava aj magnetofónové nahrávky a videopásky... Vytvorili sme aj 40-členné spoločenstvá, ktorých členovia sa reťazovito nadväzujúc na seba denne modlia deviatniky k BSJ. Tiež sa 12 rodín rozhodlo z pokolenia na pokolenie vo „svojom“ mesiaci dávať u nás na sv. omše „za živých i zomrelých členov BBSJ“. Aj p. farár je členom BBSJ, takže mávame aj poklony, adorácie, spočiatku mesačne teraz týždenne. Obnovili sa mesačné prvopiatkové a prvonedeľné odprosujúce pobožnosti pod vyložením. Niektorí sa stretávame aj nad Sv. písmom a spontánne diskusiou i modlitbou i skutkami potom naň reagujeme...“
Nie je to takto vo všetkých asi 1700 obciach a mestách, kde ožilo BBSJ. Doterajších 45 000 členov bude treba niekde aj zvýšiť najmä členmi z mladej a strednej generácie, zvlášť kompletné rodiny zasvätené BSJ. No nepochybne to bude správna oslava 5. - výročia oživenia BBSJ i Roka Eucharistie, ak členovia BBSJ nájdu spôsob, ako vytvoriť čo najživšie spoločenstvá. Nech ich činnosť podľa možnosti aj v uvedených bodoch slúži ich dušiam, aj dušiam blížnych v ich okolí, aj dušiam v očistci...
V januári 2005 nech horlitelia i členovia v každej farnosti i filiálke aspoň zhodnotia, k čomu za 5 rokov dozreli a ako by mohli počas tohto piateho roka, „Roka Eucharistie“, dozrieť viac...

 

Rozjímanie k večeradlu na prvý štvrtok vo februári 2005

BOŽSKÉ SRDCE A EUCHARISTIA

1. PRISĽÚBENIE.

 Oslávili sme sviatok Obetovania Pána (2. februára). Liturgicky možno povedať, že je to dozvuk Vianoc. Jozef a P. Mária na 40. deň po Narodení priniesli Dieťa Ježiša do chrámu, aby ho obetovali Pánovi. Na obzore sa však už celkom blízko vynára Popolcová streda. A ňou sa začína prípravné obdobie Vel‘kej noci: svätý pôst. - Jasličky a kríž, dominanta Vianoc a dominanta Pôstu - a obidve sú symbolmy J. Krista, jeho lásky. A v tomto roku medzi Hromnicami a Popolcom je prvý piatok v Mesiaci. A ten nám sprítomňuje lásku Božského Srdca Ježišovho. Môžeme spokojne povedať: to isté Ježišovo Božské Srdce bilo v hrudi betlehemského Dieťaťa v jasliach, ktoré bilo na kríži na Kalvárii. Členovia bratstva BSJ a vôbec ctitelia B. Srdca J. vždy vedeli, že to isté živé Božské Srdce Ježišovo bije aj v EUCHARISTII. Vo sv. omši i v bohostánku. To si chceme uvedomiť zvlášť v tomto roku Eucharistie, ktorý sv. Otec Ján Pavol II. vyhlásil od októbra 2004 do októbra 2005. Ten istý J. Kristus, celý a živý, ako Boh i človek v podobe chleba je v Eucharistii: prítomný, obetuje sa za nás a dáva sa nám za pokrm.- Jedným slovom: miluje nás.

O tejto jeho láske k nám prefácia o Božskom Srdci hovorí: „On sa s nesmiernou láskou obetoval za nás, keď sa nechal pozdvihnút‘ na kríž. Z jeho otvoreného boku vyšla krv a voda, z neho pramenia aj sviatosti Cirkvi. Spasiteľovo otvorené Srdce priťahuje všetkých, aby s radosťou čerpali z prameňov spásy.“ (Rímsky misál).- A práve Eucharistia je Najsvätejšia sviatosť. A tak láska k Božskému Srdcu Ježišovmu je aj láskou k Eucharistii a naopak: láska k Eucharistii je aj láskou k Božskému Srdcu. Kult Božského srdca a kult Eucharistie neoddeliteľne do seba zapadajú.- Úcta Božskému Srdcu by nebola úplná bez eucharistickej úcty. Sám P. Ježiš v súkromných zjaveniach sám vyjadril želanie, ako si ho treba uctievať: obetovať prvopiatkové sv. prijimanie ako vynáhradu a odprosenie za urážky, ktorých sa mu dostava od hriešnikov. Úctu Božskému Srdcu možno vyjadriť aj modlitbami spevmi, prinášaním kvetov  k oltáru, ako aj putovaním na pútnické miesta. Je to krásne a povzbudivé, ale bez prijímania Euchristie n e ú p l n é. V tomto zmysle ROK EUCHARISTIE môže byť prínosom našej úcty Božského Srdca.

Za túto úctu P. Ježiš dal 12 osobitných prisl‘úbení ctiteľom svojho Božského Srdca. Každé prisľúbenie je prejavom jeho lásky k nám. V prvom z nich, ako povedal sv. Márii Margite Alacoque, sľúbil: „Udelím im všetky milosti potrebné ich stavu.“- Čo to znamená? Potrebnú pomoc k životu: deťom, mládeži, snúbencom, otcom, matkám, vdovám, ale aj rozvedeným, ktori si nezavinili rozvod a zostávajú verní svojmu manželskému sľubu i tým, čo konajú pokánie. Tí môžu s povolením cirkevnej vrchnosti pristupovať k sviatostiam a tak nachádzať posilu pre nesenie svojho životného kríža.. Ďalej aj: kňazom, rehoľníkom i laikom, zdravým i chorým, vzdelaným i prostým, známym i neznámym vo svete a medzi ľud‘mi. Ale Bohu nezabudnutým, známym a milovaným.

Neznamená to, že nebudeme musieť nič robiť a P. Ježiš všetko urobí za nás. Nie namiesto nás bude konať, ale bude nám v našej snahe pomáhať, aby sme každé svoje dobré dielo a najmä životné dielo úspešne uskutočnili.

Treba tu ešte povedať, že pre nás ten najdôležitejší stav a povolanie je naše kresťanské povolanie. Možno povedať, že platia pre každého z nás slová, ktoré sv. Pavol napísal svojmu žiakovi Timotejovi: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk. Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale, Ducha sily, lásky a rozvahy. Preto sa nehanbi za svedectvo o našom Pánovi ani za mňa, jeho väzňa, ale trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boha. On nás spasil a povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale zo svojho rozhodnutia a milosti, ktorú sme dostali v Kristovi Ježišovi pred večnými vekmi. No známou sa stala až teraz, keď sa zjavil náš Spasiteľ Ježiš Kristus.“ (2 Tim 1, 6-10) A platí pre každého jedného z nás aj apoštolova výzva: „Preto vás prosím, ja väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania.“ (Ef 4, 1-4).

Základnou črtou a povinnosťou kresťanského povolania je láska k Bohu a k blížnemu. Jedného ďňa slávny talianský maliar Leonardo da Vinci maľoval v jedálni kláštora v Miláne obraz Poslednej večere. Keď práve maľoval tvár Krista Pána, jeden z priateľov ho vyrušil. Prišiel k nemu a slovo k slovu, začali sa hádať. Leonardo sa tak rozčúlil, že svojho priateľa vyhnal z domu. Potom sa vrátil k obrazu a chcel pokračovať, ale nemohol. Nič sa mu nedarilo. Napokon si uvedomil príčinu. Išiel k priateľovi, odprosil ho a pomerili sa. Priateľ bol celý prekvapený a pýtal sa, čo ho pohlo, aby prišiel a odprosil ho. Leonardo ho prosil, aby s ním šiel do kláštora. Tam mu ukázal Kristovu tvár, na ktorej pracoval a doložil: „Nemohol som ju dokončiť, kým Kristus neprebýva znova v mojom srdci.“ Leonardo ďakoval priateľovi, že mu odpustil a že mu pomohol k obnove srdca v láske Ježišovej. (555 s. 281). - Aj pre nás je nevyhnutné milovať svojho blížneho. A aj k tomu nám sľubuje Božské Srdce milosť - pomoc.

Lásku Božského Srdca Ježišovho však máme opätovať. A to takým spôsobom, ako si želá P. Ježiš a ako nás usmerňuje jeho Cirkev. V apoštolskom liste Pane, zostaň s nami,“ ktorým sv. Otec vyhlásil ROK EUCHARISTIE na úvod píše: „Pane, zostaň s nami, lebo sa zvečerieva. To sú naliehavé slová pozvania, ktorými sa dvaja učeníci obrátili na Pocestného, ktorý sa k nim pripojil večer po zmŕtvychvstaní cestou do Emauz. Naplnení smutnými myšlienkami, nevedeli si predstaviť, že práve tento Neznámy by mohol byt‘ ich Majstrom, ktorý vstal z mŕtvych. Jednako pociťovali vnútorné planutie, zatiaľ čo sa s nimi rozprával a vysvetľoval im zmysel Písem. Svetlo slova roztápalo tvrdosť ich srdca a otváralo im zrak. V tieni končiaceho sa dňa a v tme naplňajúcej vnútro bol onen Pocestný lúčom svetla, ktorý prebúdzal nádej a otváral ich duše túžbe po plnom svetle. „Zostaň s nami,“ prosili ho. A on súhlasil. Krátko nato im Ježišova tvár zmizla, no Pán potom zostal s nimi, a to za závojom „lámaného chleba“, pred ktorým sa im otvorili oči.“ (1).­

A inštrukcia Cirkvi „Sviatosť vykúpenia“ sa nám prihovára: „Nech sa podľa možnosti všetci veriaci naplno, uvedomele a aktívne zúčastňujú na najsvätejšej Eucharistii, nech ju uctievajú s láskou, so zbožnosťou a dobrým životom.“ (č. 186).

Zakončime túto meditáciu myšlienkami piesne k Božskému Srdcu Ježišovmu:

Božské Srdce, príď nám na pomoc, keď srdcia trápi nám nemoc. Božské Srdce, Ty máš veľkú moc, jedine ty môžeš pomôcť.

Pred tvoj oltár na tvár padáme, srdcia svoje Ti otvárame, Božské Srdce, príď nám na pomoc, keď srdcia trápi nám nemoc.

Božské Srdce, k tebe ideme, vždy nádej v Tebe nájdeme. Božské Srdce, v biede žijeme, pri Tebe nezahynieme.

Hoc aj víchor zúri nad nami, my sme s Tebou láskou zbrataní. Božské Srdce k Tebe ideme, vždy nádej v Tebe nájdeme.

Božské Srdce, Tebe veríme, úprimne sa tu modlíme. Božské Srdce, láskou horíme, v pokore sa Ti koríme.

Nedovoľ nám nikdy zahynúť, duši v smrti hriechu utonúť. Božské Srdce, Tebe veríme, úprimne sa tu modlíme.

Božské srdce, milujeme Ťa, ochráň nás od zlého sveta. Božské Srdce, Tvoja obeta, na kríži je nám presvätá.

Otváraš nám Srdca svojho chrám, večnú spásu nachádzame tam. Božské Srdce, milujeme Ťa, ochráň nás od zlého sveta.

Božské Srdce, Tebe náhradu chceme dať všetci doradu. Božské Srdce, vzdiaľ od nás zradu, dávaj nám vždy svoju radu.

By sme žili v Božej milosti, ctili si Ťa podľa žiadosti. Božské Srdce; Tebe náhradu chceme dať všetci doradu.

(Vavrinec Ctimar).­

 

Oltárni bratia nášho dekanátu i hostia,

druhýkrát sa v tomto roku teraz vo februári stretávame na rekolekcii, takže je to 1. v rámci Roka Eucharistie; 2. v pôstnom období; 3. celosvetovo poznačení vlnou tsunami i 4. návštevou dvoch najmocnejších mužov sveta.
V tomto rozjímaní by som naše myšlienky chcel usmerniť k tomu povedomiu, že pokánie je niečo absolútne nevyhnutné a aj v týchto uvedených okolnostiach mimoriadne aktuálne.

1. V pastoračnej praxi i v osobnom živote to ustavične prežívame, že prijímanie Eucharistie musí byť spojené s predchádzajúcim pokáním. Rok Eucharistie síce našu pozornosť obracia na tajomnú prítomnosť Ježiša Krista, ktorou On osobne sprevádza Cirkev dejinami. A my ako kňazi sme pritom jeho nástrojmi a to z jeho vôle nevyhnutnými nástrojmi. Ale pri tejto príležitosti zamerajme na chvíľu svoju pozornosť aj na skutočnosť pokánia, ktoré s prijímaním Eucharistického Tela Kristovho neodmysliteľne súvisí. Všetci vidíme, netreba to dokazovať, že zo Západu sa k nám tlačí zlá prax pristupovania k sv. prijímaniu bez pokánia. Zvlášť v Roku Eucharistie nesmieme zatvárať oči pred týmto nebezpečenstvom. Zvlášť v Roku Eucharistie robme v našich okolnostiach všetko, čo je v našich možnostiach, aby Eucharistická úcta nebola od pokánia izolovaná.

2. Azda v každom dekanáte na Slovensku je pravidelne každý rok jedným z bodov programu pôstnych rekolekcií aj vzájomná dohoda o predveľkonočnom spovedaní. Možno je to viac kvôli zaužívanej praxi, ako kvôli cirkevnému prikázaniu podľa „pätoro“... Akokoľvek je to aktuálne motivované u jednotlivých kňazov na rekolekciách, faktom je, že táto prax ladí aj s prikázaním Cirkvi „aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať sviatosť Oltárnu“, čo bolo v predchádzajúcom znení spojené „v čase veľkonočnom“. Aj na tejto našej rekolekcii je to jeden z dôležitých bodov programu. Táto skutočnosť tiež teda musí našu pozornosť obracať na potrebu pokánia v osobnom živote i v pastoračnej službe. Nech by bolo predveľkonočné spovedanie v niektorých farnostiach akokoľvek vyčerpávajúce, rozhodne to nie je taký kríž kňazského života, ktorému by snáď mal niekto vyhýbať. Naopak, ide o mimoriadne cennú pastoračnú službu, ktorú kňazi vyhľadávajú maximálnou ústretovosťou voči tejto potrebe veriacich... K tomu ako samozrejmosť patrí aj služba homíliami a všetkými prostriedkami vzbudzovať túto potrebu aj u tých veriacich, ktorí ju slabo pociťujú. Osobitnou kapitolou sú tu chorí, ku ktorým sa kňaz nedá prosiť, ale priam ich vyhľadáva – a poslúži podľa možnosti aj sviatosťou pomazania chorých, ktorá je tiež aj na odpustenie hriechov.

3. Slovo „tsunami“ nie je nové slovo na svete. Poznajú ho ľudia na pobreží ako stále nebezpečenstvo už celé veky, len nebývalo v minulosti medializované. Tsunami koncom minulého roka bolo medializované, hýbalo celým svetom. Bola to Božia výzva celému ľudstvu na začiatku tretieho tisícročia a dokonca ani antiglobalisti nedemonštrovali proti pomoci postihnutým... Ľudstvo v procese globalizácia zachytilo túto celosvetovú Božiu výzvu a vari miliardy jednotlivcov a vari všetky organizácie sveta nejako reagovali na túto Božiu výzvu. Väčšinou vyvolávala súcit, vedomie spolupatričnosti, v akej-takej miere vyvolávala dobročinnosť. A to viac, než záplavy na Floride, mrazy na Sibíri, sucho v Afrike, požiare v Austrálii a v USA, či zemetrasenia v Iráne atď, atď... Pri tejto rekolekčnej meditácii by som naše myšlienky chcel ponechať zamerané na pokánie. V tejto súvislosti by som aktualizoval slová Pána Ježiša (Lk 13, 1-5): „Niektorí... mu rozprávali o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď toľko trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne!“ Parafrázou by sa mohli tieto Ježišove slová aktualizovať snáď aj takto: Myslí si dnes niekto, že tí, ktorých zabila alebo ožobráčila vlna tsunami, boli väčší hriešnici, ako ostatní obyvatelia zemegule? Nie! Ale ak nebudeme robiť pokánie, všetci môžeme podobne zahynúť... Alebo si niekto myslí, že tí, ktorých postihli záplavy, sucho, požiar, zemetrasenia atď boli väčší hriešnici, ako my? Nie...! Ak nebudeme robiť pokánie, všetci môžeme zahynúť podobne! Spomínané katastrofy i tie mnohé nespomínané určite môžu byť celosvetovou Božou výzvou k súcitu, k dobročinnosti, ale nielen to. Aspoň kňazi pri rekolekčnej meditácii by to mohli zachytiť aj ako celosvetovú Božiu výzvu na pokánie pre celé ľudstvo na začiatku tretieho tisícročia! Stretli sme sa tu na pôstnej rekolekcii, ktorou seba a cez seba pastoračne aj veriacich máme pripravovať na predveľkonočné pokánie. Katastrofy otriasajúce súčasným svetom by mali otriasať aj naším svedomím a mali by sme ich dnes prijať aj ako Božie výzvy na pokánie.

4. Celý svet cez masmédiá obracia svoju pozornosť v týchto dňoch na Slovensko, na Bratislavu, na stretnutie amerického a ruského prezidenta. Samit Busch-Putin podľa mienky väčšiny obyvateľov nielen politikov, zviditeľní Slovensko tak, že už by novinári v budúcnosti nemali mať problém nájsť Slovensko na mape sveta. Všetci, od ktorých to závisí, sa snažia dokonca bez ohľadu na obrovské výdavky o to, aby svet videl na nás to dobro, nie zlo. Bolo by to čudné, priam nenormálne, keby sme zviditeľňovali svoje zlé stránky, nie dobré. Nakoniec my a naši veriaci s tým asi nemáme možnosť vôbec niečo urobiť. Máme však možnosť prispieť svojím podielom k tomu, aby ten dobrý obraz o Slovensku bol pravdivý a nie falošný. Zase teda ide o pokánie. Svoje zlé stránky nemusíme dávať do masmédií, ale aspoň tichúčko ich vyznať v spovedniciach, úprimne ľutovať vo svojich srdciach, naprávať spovednými predsavzatiami... Aby bol ten obraz o Slovensku vo svete čo najkrajší, o to sa starajú iní. Aby bol ten čo najkrajší obraz Slovenska pravdivý, aby to nebola len falošná ilúzia, o to sa potrebujeme starať tu, doma, všetci. Najmä pokáním!
Nech nám Pán Boh pomáha!!!

  

Zamyslenia k prvopiatkovým večeradlám

3. PRISĽÚBENIE BSJ A EUCHARISTA:

POTEŠÍM ICH VO VŠETKÝCH PROTIVENSTVÁCH

Pred nedávnom veľký rozruch vo svete vyvolalo unesenie talianskej novinárky GIULIANI SGRENI teroristami v Iraku. Po mnohých úsiliach ju začiatkom marca, vďaka zvlášť 52 ročnému NICOLOVI CALUPARIMU, agentovi talianskych tajných služieb podarilo sa ju oslobodiť. Pri jej návrate však zastrelili tohto agenta. Svojím telom kryl novinárku. Ona ostala nažive, ale záchranca zomrel. Udalosti si všimol aj sv. Otec a odoslal dva telegramy k dráme, ktorá sa stala 2. marca 2005. Vyjadruje potešenie z oslobodenia novinárky a bolesť nad smrťou agenta talianskych tajných služieb. 52 ročný N. Calipari bol zastrelený tragickým omylom na jednej z amerických kontrolných staníc po oslobodení rukojemníkov. V telegrame talianskemu premiéroví BERLUSCONIMU Ján Pavol II. blahopraje talianskej vláde k úspešnému úsiliu o oslobodenie unesenej novinárky. Zároveň vyjadruje„sústrasť k smrti hrdinského služobníka štátu, ktorý po tom, čo splnil svoje ťažké poslanie, neváhal obetovať svoj vlastný život", čítame v telegrame odoslanom kardinálom SODANOM, štátnym sekretárom. Druhý telegram je adresovaný bratovi zabitého Don MAURICIOVI CALIPARIMU, ktorý je členom pápežskej rady pre život. Ján Pavol II. uisťuje o svojej hlbokej duchovnej blízkosti zvlášť matku, manželku a deti N. CALIPARIHO. „S obdivom k hrdinskému činu, vedenému zmyslom pre povinnosť a kresťanskú čnosť, sa sv. Otec modlí za dušu zomrelého a všetkých , čo oplakávajú jeho predčasný odchod, odporúča do materského príhovoru Panny Márie", čítame v kondolencii podpísanej kardinálom SODANOM v mene sv. Otca. - Potešenie z oslobodenia GIULIANI SGRENI vyjadril aj apoštolský nuncius z Bagdadu FERDINANDO FILONI. Pre agentúru MISNA sa zmienil o podiele nunciatúry a miestnych biskupov na úspešnom priebehu akcie. Zároveň vyslovil presvedčenie, že oslobodenie unesenej novinárky povzbudí úsilie v prospech desiatok ďalších ľudí ako cudzincov, tak Iračanov, ktorí ostávajú v rukách teroristických únoscov. (VR s.l 1) Ľudia pri rozličných nešťastiach a tragédiách usilujú sa potešiť alebo aspoň zmierniť žiaľ postihnutých. Ale neraz je to veľmi ťažké, a niekedy priam nemožné. Ale, čo nie je možné ľuďom, je možné Bohu. Dokázal to Boží Syn J. Kristus už za svojho pozemského života a pokračuje v tomto diele aj po svojom oslávení. Veď povedal: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." Ctiteľov Božského Srdca P. Ježiš uisťuje v 3. prisľúbení: Poteším ich vo všetkých protivenstvách.

A on skutočne dokázal za svojho života potešiť mnohých. Keď uzdravil chorých, títo oslavovali Boha. Jeho prvý zázrak na svadbe v Káne Galilejskej bol tiež prejavom potešenia. Veď novomanželia a príbuzní sa ocitli v nepríjemnej situácii, keď zistili, že nemajú vína. P. Ježiš svojou zázračnou božskou mocou premenil vodu na víno. Či to nepotešilo ženícha a ostatných prítomných? - Alebokeď uzdravil chromého, slepého, hluchého, nemého a keď vzkriesil mŕtveho naimského mládenca, Jairovu dcéru alebo Lazára, či nezvládla radosť? Naimskej vdove, ktorá odprevádzala na cintorín svojho jediného syna povedal: „Neplač!" a vzkriesil jej syna. Jairovi, keď prišli oznámiť, že mu dcéra zomrela, povedal: „Neboj sa, len ver!" A tiež ju vzkriesil. - Akou radosťou oplýval mýtnik Zachej, keď mu P. Ježiš povedal, že je Abrahámovým synom a odpustil mu hriechy! Ten výstrojil hostinu, na ktorú pozval mnohých mýtnikov. Vyhlásil, že polovicu majetku rozdá chudobným a ak niekoho oklamal, vráti mu štvornásobne. Aj iným, ktorým, ktorým P. Ježiš odpustil, priniesol potešenie. Aj zločincovi na kríži prisľúbil: „ešte dnes budeš so mnou v raji."

Potešenie sľubuje P. Ježiš svojím ctiteľom aj dnes.- Nepredstavujme si to tak, že v tomto živote odstráni každú bolesť, nešťastie a neúspech, ale v tomto živote dá silu niesť kríž a konečné, definitívne potešenie dá po smrti vo večnej spáse. V reči Na hore povedal slová blahoslavenstiev. V nich sľubuje útechu a potešenie. Sľubuje ju chudobným, lačným a smädným, tichým, milosrdným, tým, čo sú čistého srdca, čo šíria pokoj. Doslova hovorí: Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich j e nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť, radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami. (Porovnaj: Mt5,2-ll)

Prežívame veľkonočné obdobie. Pripomenuli sme si najsvätejšie okamihy dejín spásy, života P. Ježiša na zemi - jeho vykupiteľské dielo. Jeho apoštoli a učeníci zažili najprv veľkú úzkosť, strach, sklamanie a prenasledovanie. Ale na veľkonočné ráno zavládla útecha, radosť a potešenie z Ježišovho zmŕtvychvstania.

Dobre poznáme udalosť o Emauzských učeníkoch. Akí boli zmorení a utrápení, keď odchádzali v strachu z Jeruzalema na vidiek, aby sa skryli pred prenasledovaním. Zronení rozprávali cestou pocestnému, ktorý sa k nim pridal a vypytoval sa ich o čom sa zhovárajú. Oni sa zastavili zronení. Nepotešila ich ani správa, ktorú ráno v Jeruzaleme počuli: že P. Ježiš vstal z mŕtvych. Hovorili s ním osvojom sklamaní. „My sme dúfali, ale toto je už tretí deň ako sa to stalo." Čiže: Už nedúfame. A Pocestný ich potešoval. Vykladal im zmysel Písma. Sami potom neskôr hovorili o týchto chvíľach: Či nám nehorelo srdce, keď s nami cestou rozprával a otváral nám Písma?-   Natešení sa vrátili ešte v noci do Jeruzalema, aby oznámili apoštolom radostnú zvesť, že P. Ježiš vstal z mŕtvych. A tí im zvestovali, že naozaj vstal a zjavil sa Petrovi. Keď sa tak rozprávali zjavil sa im vo Večeradle Pán Ježiš, presvedčil ich že žije a naplnil ich radosťou. Emauzskí učeníci ho spoznali PRI LÁMANÍ CHLEBA. Sv. Otec v apoštolskom liste „Pane, zostaň s nami", ktorým vyhlásil ROK EUCHARISTIE píše: Obraz emauzských učeníkov je veľmi vhodný, aby dal smerovanie roku, v ktorom sa Cirkev bude osobitným spôsobom usilovať prežívať tajomstvo najsvätejšej Eucharistie. Na cestách našich problémov a našich nepokojov, niekedy I našich hlbokých sklamaní, chce nám byť božský „pocestný" naďalej sprievodcom, aby nás vysvetľovaním Svätého písma uvádzal do chápania Božích tajomstiev. Keď sa stretnutie stáva plným, do svetla slova vstupuje svetlo vychádzajúce z chleba života, ktorým Kristus v najvyššej forme napĺňa svoj prísľub... „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. " Lámanie chleba, ako sa Eucharistia spočiatku nazývala, stojí vždy v centre života Cirkvi.Prostredníctvom neho Kristus sprítomňuje v priebehu času tajomstvo svojej Smrti a svojho zmŕtvychvstania. V ňom prijímame Krista osobne ako „živý chlieb, ktorý zostúpil z neba " V tomto chleba sa nám dáva záruka večného života, vďaka ktorej môžeme zakúsiť večnú hostinu nebeského Jeruzalema. (MND 2 a 3).- Matka Tereza - dnes už blahoslavená - rozprávala: Keď naše sestry prišli do Ruska, vláda nám ponúkla jedno poschodie v istej nemocnici. Začali sme tam od tých najponíženejších robôt a po týždni sme tam mali prvú sv. omšu a kňaz nám potom nechal Sviatosť v skromnom svätostánku. Krátko na to prišiel za mnou riaditeľ nemocnice a spýtal sa: „Čo sa to deje v mojej nemocnici?" - „Neviem," odpovedala som mu. „Sestry sú milšie k pacientom, pacienti nekričia, a vôbec, vládne tu akási iná atmosféra," vysvetľoval doktor. A tak som mu povedala: „Pán Ježiš prišiel bývať do tejto nemocnice. To on spôsobil tú neobyčajnú zmenu, jednoducho svojou prítomnosťou."

Vo svätom prijímaní k nám, do nášho príbytku, do našej duše prichádza P. Ježiš a prijímajúci sa stáva jeho chrámom, jeho svätostánkom. On svojou prítomnosťou prináša pokoj a radosť. Veľká konvertítka 20. storočia EVA LAVALIEROVÁ, ktorá mala búrlivý život a chcela skončiť svoj život. Mala mnohé úspechy, obdivovali ju, oslavovali, núkali jej lákavé ponuky v slávnych divadlách sveta, ale šťastná nebola. Vieru nepraktizovala. Počas vojny odišla so svojou priateľkou LEONKOU na vidiek, kde bývala v jednom zámku. Tam sa stretli s kňazom a Leonka sa pripravovala na prvé sv. prijímanie. Eva vo svojej mladosti bola vychovaná vo viere. Bola aj na sv. prijímaní, ale potom vieru stratila svojím nezriadeným životom. - Teraz, keď sa Leonka pripravovala na sv. prijímanie, spomenula si na svoje detstvo a zatúžila aj ona po sv. prijímaní. Kňaz sa jej však - pre jej nezriadený život - neodvážil dať dovolenie, aby mohla pristúpiť k sv. prijímaniu. Požiadal o dovolenie biskupa. Nasledovali muky čakania na odpoveď. Tá konečne prišla pozitívna. Keď potom nadišiel deň, keď prijala P. Ježiša v Eucharistii, prežila veľké šťastie. Bola nedeľa 19. júna. Eva vraví Leonke: „Dnes pochovávame svoj hriešny život." Zo spovednice vyšla celá premenená a po sv. prijímaní povedala: „Tá chvíľa tuším ani nebola z tohto sveta. Pozri, aj polia sú dnes krajšie! I kvety čarovnejšie." Potom Eva začala úplne nový život, zanechala divadlo a po rokoch obetavého a zbožného života zomrela v povesti svätosti.

P. Ježiš sľubuje svojím ctiteľom potešenie vo všetkých protivenstvách. Verme mu: I nám môže vliať radosť a pokoj v našich problémoch a v telesných i duchovných strastiach. Uctievajme si Božské Srdce a to najmä mesačnou sv. spoveďou a na prvý piatok sv. prijímaním, veď jeho Srdce vzývame ako prameň všetkej útechy a spásu všetkých, čo v neho dúfajú. Amen.

 Trnava, apríl 2005. Mons. Imrich Polák.

 

Zamyslenia k prvopiatkovým večeradlám

4. PRISĽÚBENIE BSJ A EUCHARISTIA: - MÁJ 2005. –Mons. I. Polák

               V živote, ale hlavne pri smrti, budem im bezpečnou ochranou.

Po smrti pápeža podľa dávnej tradície je tzv. NOVEM DIALES. Deväť dní po pohrebe sa v bazilike sv. Petra každý deň sa slúži sv. omša obetovaná za zomrelého pápeža. Slúži ju niektorý z kardinálov. Aj v rozličných obradoch. V sobotu 16. apríla 2005 túto sv. omšu ako poslednú z deviatich, slúžil kardinál CHORCHÉ MEDINA ESTEVES (fonet.). V úvode svojej homílie vyjadril za všetkých vďaku Bohu za to, že sme mohli prežiť časť našej pozemskej púte pod vedením tohto znamenitého pastiera. Keď sme sledovali ako Ján Pavol II. slávil najsvätejšiu Eucharistiu, vnímali sme jasne to, že pre neho obeta vlastného života spojená s Ježišovou, bola stredom jeho existencie. Ján Pavol II. bol skutočne mužom Eucharistie. (VR )

Sv. Otec v októbri 2004 vyhlásil Rok Eucharistie a akoby v jeho polčase odišiel za svojím Majstrom do večnosti. V našich rozjímaniach ctiteľov Božského Srdca máme tému: Prisľúbenia Božského Srdca Ježišovho a Eucharistia. Úcta Božského Srdca je vlastne eucharistická úcta. Na máj máme 4. prisľúbenie: V živote, ale hlavne pri smrti, budem im bezpečnou ochranou. Tak P. Ježiš sľubuje svojim ctiteľom. Ak teda sv. Otec bol mužom eucharistie, môžeme povedať bez pochybovania, že bol aj ctiteľom Božského Srdca Ježišovho. A tak aj na neho možno vzťahovať Prisľúbenia BS . Aj to štvrté.

Zhodneme sa na tom, že jeho život nebol ľahký, skôr bol naplnený mnohými skúškami a veľkým utrpením. Ale práve v jeho živote môžeme vidieť Božiu ochranu, ktorá sa prejavovala najmä prostredníctvom ochrany P. Márie. S kultom BS v katolíckej Cirkvi sa spája aj úcta Nepoškvrneného Srdca P. Márie. A túto úctu svojho Nepoškvrneného Srdca si želala P. Mária vo Fatime.  – Prvé soboty.

Rozjímajme na základe slov poslednej knihy Jána Pavla II.: PAMÄŤ A IDENTITA. O atentáte, ktorý bol na neho spáchaný 13. mája 1981 na námestí sv. Petra v Ríme píše sa v jej závere. Je to vlastne jeho vyznanie a jeho presvedčenie.

Nazval ju: TÚ GUĽKU KTOSI VIEDOL.

Aký bol skutočný priebeh udalosti z 13. mája 1981? Neodhalil atentát a udalosti, ktoré ho sprevádzali, azda nejakú zabudnutú pravdu o pápežstve? Nemožno z toho vyčítať nejaké zvláštne posolstvo o osobnom poslaní Vašej Svätosti?  Svätý Otec, navštívili ste atentátnika vo väzení a stretli ste sa s ním z tváre do tváre. Ako sa dívate na tieto udalosti dnes, po uplynutí toľkých rokov? Aký význam mal atentát a s ním spojené udalosti vo vašom živote? ( Stojí na začiatku kapitoly 26)    

Ján Pavol II: Všetko bolo svedectvom Božej milosti. Vidím v tom istú analógiu so skúškou, akej bol podrobený kardinál Štefan Wyszynski v čase uväznenia. Ibaže skúška poľského primasa  trvala vyše troch rokov, kým moja krátko, len niekoľko mesiacov. Ali Agca vedel strieľať a určite vystrelil bezchybne. Lenže tú guľku akoby ktosi viedol...

St. DZIVISZ: Agca vystrelil s úmyslom zabiť. Výstrel mal byť smrteľný  Guľka prenikla do tela Sv. Otca a zranila mu brucho, pravý lakeť a ukazovák ľavej ruky. Prešla medzi pápežom a mnou. Počul som ešte dva výstrely, dve blízko stojace  osoby boli zranené. Opýtal som sa Sv. Otca: „Kam?“ Odpovedal: „Do brucha.“ „Bolí? „Bolí.“ V blízkosti nebol nijaký lekár. Nemali sme čas na rozmýšľanie. Preniesli sme sv. Otca čo najrýchlejšie do sanitky a veľkou rýchlosťou sme uháňali na kliniku Gemelli. Svätý Otec sa polohlasne modlil. Potom ešte cestou stratil vedomie.  O živote alebo smrti rozhodovali rôzne činitele, napríklad aj otázka času príchodu na kliniku: o pár minút neskôr, nejaká prekážka na ceste – a bolo by neskoro. Vo všetkom vidno Božiu ruku. Všetko na to poukazuje.

Ján PAVOL II: Áno, pamätám sa na cestu do nemocnice. Nejaký čas som ešte bol pri vedomí. Cítil som, že to prežijem. Trpel som, mal som dôvod na strach – ale mal som aj zvláštnu dôveru.  Otcovi Stanislavovi som povedal, že atentátnikovi odpúšťam. Čo sa dialo v nemocnici, už si nepamätám.

Stanislav DZIVISZ: Takmer okamžite po príchode na kliniku Svätého Otca previezli na operačnú sálu. Situácia bola veľmi vážna. Organizmus Svätého Otca bol v šoku z vykrvácania. Tlak krvi dramaticky klesol, tlkot srdca bolo ledva počuť. Lekári ma prosili, aby som Svätému Otcovi udelil pomazanie chorých. Hneď som to urobil.

Ján PAVOL II: Vlastne som už bol na druhej strane.

St. DZIVISZ: Potom Svätému Otcovi urobili transfúziu krvi...Prvú krv organizmus odmietol. Našli sa však lekári, pracujúci v tejto nemocnici, ktorí Svätému Otcovi darovali vlastnú krv. Druhá transfúzia bola úspešná. Lekári pacienta operovali, avšak neverili, že prežije. O prestrelený prst sa vôbec nezaujímali, čo bolo pochopiteľné. „Ak prežije, potom s tým niečo spravíme“, povedali mi. Prst sa neskôr zrástol bez špeciálneho zásahu. Po operácii previezli Svätého Otca na reanimačnú sálu. Lekári sa báli infekcie, ktorá v tejto situácii mohla mať smrteľné následky. Vnútorné orgány organizmu Svätého Otca boli zčasti poškodené. Operácia bola veľmi zložitá a náročná. Nakoniec sa všetko dokonale zahojilo, hoci po takej ťažkej operácii sa komplikácie často vyskytujú.

JÁN PAVOL II.: V Ríme zomierajúci pápež, v Poľsku smútok...V mojom Krakove študenti zorganizovali manifestáciu, takzvaný biely pochod. Keď som prišiel do Poľska, povedal som: „Prišiel som vám poďakovať za biely pochod. Bol som aj vo Fatime poďakovať sa Božej Matke.“ O môj Bože! Bola to ťažká skúška. Zobudil som sa až na ďalší deň okolo poludnia. A povedal som otcovi Stanislavovi: „Včera som sa nepomodlil kompletorium.“...Vôbec som si neuvedomoval,  o čom otec Stanislav vedel. Mne nehovorili, aká je situácia vážna. Okrem toho som bol dlhší čas v bezvedomí. Keď som sa zobudil, necítil som sa až tak zle. Aspoň spočiatku. ..

Vráťme sa však k atentátu – veriaci človek vie, že prítomnosť zla vždy sprevádzala prítomnosť dobra, prítomnosť milosti. Svätý Pavol napísal: „ Ale s darom to nie je tak ako s previnením. Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila milosť a dar“. Tieto slová sú aktuálne dodnes. Vykúpenie pokračuje. Tam, kde nastalo zlo, rastie nádej dobra. ... Súčasne sa čoraz hojnejšie vylievala Božia milosť. Niet zla, z ktorého by Boh nemohol vyťažiť ešte väčšie dobro. Niet utrpenia, z ktorého by nemohol urobiť cestu smerujúcu k nemu. Keď Boží Syn išiel  dobrovoľne trpieť a zomrieť na kríži, zobral na seba celé zlo hriechu. Utrpenie ukrižovaného Boha nie je iba druhom utrpenia, menšou či väčšou bolesťou, je neporovnateľnou mierou utrpenia. Keď Kristus trpel za nás všetkých, dal utrpeniu nový zmysel, dal mu nový rozmer, nový poriadok, poriadok lásky. ... Kristovo umučenie na kríži  dalo utrpeniu celkom nový zmysel, vnútorne ho pretvorilo. Zaviedlo do ľudských dejín, ktoré sú dejinami hriechu, utrpenie bez viny, prijaté výlučne z lásky. Je to utrpenie , ktoré otvára dvere nádejí na oslobodenie, na definitívne vytrhnutie „ostňa“ znepokojujúceho ľudstvo. Je to utrpenie, ktoré zlo spaľuje i pohlcuje ohňom lásky a z hriechu dokáže vyťažiť mnohoraké plody dobra. – (str. 155-164).-

To je len jedna skutočnosť – skúška zo života Jána Pavla II. , v ktorej sa ukázala ochrana Božia. Niekoľkokrát ešte chceli spáchať na neho atentát, ale nepodarilo sa to.- Možno naozaj povedať, že Božské Srdce bolo pre Jána Pavla ochranou v živote.

A dnes už môžeme povedať, že aj v hodine smrti Boh stál pri svojom vernom služobníkovi. Mohli sme sledovať jeho posledné chvíle a jeho smrť.

Je to pre nás poučenie a povzbudenie, aby sme boli vernými ctiteľmi BSJ.

Aby sme dôverovali Božskému Srdcu. Aby sme sa k nemu obracali aj v ťažkých      

Chvíľach s dôverou. Tak ako sv. Otec od začiatku svojej služby najvyššieho pastiera, keď vo svojej homílii pri uvedení do úrad 22. októbra 1978 povedal: „Nebojte sa! Otvorte Kristovi dvere dokorán! Otvorte jeho spasiteľnej moci hranice štátov, hospodárske i politické systémy, široké polia kultúry, civilizácie a rozvoja. Nebojte sa! Kristus vie, čo je v človekovi. Dovoľte Kristovi, aby mohol hovoriť s človekom. On má slová života. Večného života.“

Pred  smrťou napísal odkaz poľským sestrám, ktoré mu celé roky asistovali, aby neplakali: „Som veselý, buďte aj vy!“

Kardinál Camillo Ruini pri sv. omši vo Vatikáne potvrdil o pápežovi: „Už vidí a počuje Pána.“ – Navarro Vals vyhlásil o ňom: „Je si vedomí, že odchádza k Pánovi.“ Mládeži zhromaždenej na svätopeterskom námestí odkázal: „Teším sa na vás. Teraz ste ku mne prišli a ja vám ďakujem.“ Kardinál Ratzinger, pred televíznymi kamerami vyhlásil: „Ján Pavol II. je si vedomý toho, že sa jeho životná púť na zemi končí. Rozlúčil sa so mnou a poďakoval sa mi za prácu, ktorú som v uplynulých rokoch vykonal pre Rímskokatolícku Cirkev.“ (SLOVO 9/2005 s. 8).

Kardinál Ratzinger v homílii na začiatku konkláve povedal  o Ježišu Kristovi: Zveruje nám „tajomstvo Boha, ktorý tak miloval svet, že obetoval svojho jediného Syna. Urobil nás svojimi priateľmi. A my ako na to odpovieme.?“...“Ďakujeme ti Ježišu, za tvoje priateľstvo!“... „ V tejto chvíli sa predovšetkým naliehavo modlime k Pánovi, aby po veľkom dare Jána Pavla II., nám daroval nového pastiera podľa Srdca svojho. Pastiera, ktorý nás povedie k poznaniu Krista, jeho láske a k pravej radosti“.

Dnes už môžeme povedať, že nás prosil za seba! Isto to neodmietneme! Amen.

 

Členom a ctiteľom BBSJ:

Kongregácia pre klérus
EUCHARISTIA, KŇAZSTVO A CIRKEVNÉ SPOLOČENSTVO
K svetovému dnu modlitieb za posvätenia knazov

1. Odkaz Jána Pavla II. a výzva Benedikta XVI.

Cirkevné udalosti, ktoré sme prežívali v apríli 2005, v Roku Eucharistie, sú v našom kresťanskom a kňazskom živote jedinečnou milosťou. Pápež Ján Pavol II. nám vo svojom poslednom Liste kňazom na Zelený štvrtok (14. marca 2005) zanechal žiarivý kňazský odkaz, ktorý je akoby syntézou jeho predchádzajúcich dokumentov o kňazstve. V tej istej línii, v ktorej išiel jeho zosnulý predchodca, nás pápež Benedikt XVI. vyzýva, aby sme prežívali Rok Eucharistie tak, že znovu objavíme Kristovo priateľstvo, ktoré sa stane klúčom našej kňazskej existencie (porov. Prejav k farárom Ríma 13. mája 2005).
Vo výzvach Jána Pavla II. a Benedikta XVI. sa ozýva naliehavá požiadavka samotného Krista: „Ostante v mojej láske!... Vy ste moji priatelia...“ (Jn 15, 9.14). Je to výzva žit s ním, žit vo vztahu s tým, ktorý je Slovom života, v súlade s jeho myšlienkami, srdce pri srdci, ako hovorí svätý Pavol: „Zmýšlajte tak ako Kristus Ježiš“ (Fil 2, 5).
Naša kňazská existencia je povolaná, aby bola existenciou hlboko vďačnou, darovanou, vykúpenou, ohlasujúcou spásu, uchovávajúcou spomienku, posvätenou, zameranou na Krista a eucharistickou v Máriinej škole (porov. Ján Pavol II., List knazom na Zelený štvrtok 2005). K tomuto nášmu životu, hlboko spojenému s Kristom, sa dostávame skrze skúsenosť žitej viery: „Spočinút pred eucharistickým Ježišom, v istom zmysle využívať našu samotu, aby sme ju naplnili touto prítomnostou, znamená dať nášmu zasväteniu žiaru intimity s Kristom, od ktorého čerpá náš život radost a zmysel“ (Ján Pavol II., List knazom na Zelený štvrtok 2005, 6).
Kňaz znovu objavuje a naplno prežíva svoju identitu, keď sa rozhodne nič neuprednostňovať pred Kristovou láskou a Krista postaviť do centra svojho života. Sme povolaní „stále znovu sa vracať ku koreňu nášho kňazstva. Tento koreň, ako dobre vieme, je len jeden: Pán Ježiš Kristus“ (Benedikt XVI., Prejav k farárom Ríma 13. mája 2005).
Skúsenosť vzťahu ku Kristovi spočíva v tom, že s ním nadviažeme priateľstvo až do tej miery, že sa už nebudeme vedieť bez neho zaobísť, v tom, že sa nikdy nebudeme cítiť osamotení, ani pochybovať o jeho láske. „Pán nás volá priateľmi, robí nás svojimi priateľmi, dôveruje nám, zveruje nám svoje telo v Eucharistii, zveruje nám Cirkev. Preto musíme byť jeho skutočnými priateľmi, byť s ním jednej mysle, chcieť to, čo chce on, a nechcieť, čo nechce. Sám Ježiš nám hovorí: ‚Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem’ (Jn 15, 14)“ (Benedikt XVI., tamže).
2. Eucharistia a knazstvo
Ján Pavol II. nám v encyklike Ecclesia de Eucharistia a v apoštolskej exhortácii Mane nobiscum Domine načrtol línie „eucharistickej spirituality“ pre všetky povolania. Pri opätovnom čítaní týchto textov sa cítime hlboko dojatí, najmä ak sme mali osobnú skúsenosť zo spočívania pred svätostánkom. Kristus sa i dnes neprestáva prihovárať od srdca k srdcu.
Slová eucharistického premenenia nás formujú a premienajú, sú „formulou života“; nimi sme „včlenení do tohto duchovného pohybu“, do Kristovho premenenia (Ján Pavol II., List knazom na Zelený štvrtok 2005, 1 a 3).
Naša kresťanská a kňazská spiritualita je postavená na vzťahoch priateľstva, je darovaním sa v spojení s láskou Dobrého pastiera, je premieňajúca, lebo z nás robí jasné znamenie samotného Ježiša, je mariánska, pretože sa jej učíme v Máriinej škole, je spojená s cirkevným spoločenstvom, je to spiritualita služby, je misionárska... Je stále preniknutá postojom eucharistického ďakovania toho, kto sa cíti byť milovaný Pánom, a preto ho chce milovať nadovšetko a priviesť všetkých k tomu, aby ho milovali. V tomto zmysle je celý náš život zameraný na Eucharistiu ako na velkonočné tajomstvo, ktoré sa ohlasuje, slávi, žije a odovzdáva ďalším. Preto „ak je Eucharistia vrcholom a centrom života Cirkvi, podobne je ním aj v kňazskej službe“ (Ecclesia de Eucharistia, 31).
Tento život vo vzťahu – pokiaľ ide o nás, ako aj o všetkých veriacich v Cirkvi – je zaštepený v božskom povolaní k bytiu: „duší zamilovaných do Krista a schopných byť pri ňom dlho, aby tu počúvali jeho hlas a takmer cítili pulz jeho srdca“ (Mane nobiscum Domine, 18). Keď teda vstúpime do Ježišovho zmýšlania, priamo do jeho srdca, najmä počas eucharistického slávenia, pocítime volanie pokračovať v tomto intímnom vzťahu počas celého dňa a nebudeme sa môcť zaobísť bez toho, aby sme zotrvali „v dlhom rozhovore s Ježišom v Eucharistii“ (Mane nobiscum Domine, 30). Ak nebudeme prežívať intímny vzťah s Kristom, naša kňazská identita a existencia nám začne unikat a viac nebudeme môcť nájsť zmysel nášho života: „Ježiš prítomný vo svätostánku vás očakáva po svojom boku, aby naplnil vaše srdcia skúsenosťou jeho priateľstva, ktorá jediná môže dať vášmu životu zmysel a naplnenie“ (tamže).
Pápež Benedikt XVI., obracajúc sa 13. mája tohto roku ku kňazom, nás naliehavo vyzval, aby sme chápali túto intímnu blízkosť ku Kristovi ako pastoračnú prioritu: „Čas na to, aby sme zotrvávali v Božej prítomnosti, je skutočnou pastoračnou prioritou, v konečnom dôsledku tou najdôležitejšou“ (Benedikt XVI., Prejav k farárom Ríma 13. mája 2005).
Náš vztah k Eucharistii je základom nášho vzťahu k Cirkvi ako ku Kristovmu cirkevnému telu. Z neho sa rodí sila pastoračnej lásky, ktorá je naším hlavným postojom a hlavnou službou, možno povedať „službou lásky“, kedže „služobné kňazstvo má konštitučný vzťah ku Kristovmu telu v jeho dvoch neoddelitelných rozmeroch Eucharistie a Cirkvi, teda eucharistickému a cirkevnému telu. Preto je naša služba ,amoris officium‘ (Sv. Augustín, Johannes Evangelium tractatus, 123, 5), je službou Dobrého pastiera, ktorý položí aj život za svoje ovce (porov. Jn 10, 14 – 15)“ (Benedikt XVI., Príhovor k farárom Ríma 13. mája 2005).

3. Eucharistia a kňazstvo v cirkevnom spoločenstve

Láske k Cirkvi, ako k tajomstvu spoločenstva skrze poslanie, sa učíme na príklade lásky samotného Krista, ktorý „miloval Cirkev a obetoval sa za ňu“ (Ef 5, 15). Pápež Benedikt XVI., citujúc slová Jána Pavla II.: „Svätá omša je v absolútnom zmysle centrom môjho života a každého dna“ (Príhovor na tridsiate výročie vydania dekrétu Presbyterorum ordinis 27. októbra 1995), dodáva: „Rovnako poslušnosť Kristovi, ktorá napráva Adamovu neposlušnosť, sa konkretizuje v poslušnosti Cirkvi, ktorú v každodennom živote kňaza predstavuje predovšetkým poslušnosť voči jeho biskupovi“ (Benedikt XVI., Príhovor k farárom Ríma 13. mája 2005).
Rok Eucharistie (2004 ­– 2005) je preto silnou výzvou, aby sme vstúpili do Kristovho zmýšlania, milovali Cirkev, ako ju on miluje, a žili spolu s ním v spoločenstve s Cirkvou. Petrov úrad sa nám toho roku v apríli vryl do srdca tak ako nikdy predtým, keď nás dvaja pápeži vyzvali, aby sme žili zameraní na eucharistického Krista a pri požívaní jedného chleba okúsili, že sme „jedno telo“ (1 Kor 10, 17).
Cirkevné spoločenstvo sa pre nás konkretizuje v počúvaní, teda v prežívanej poslušnosti voči apoštolskému úradu, ktorého sme tiež súčasťou. Prvotné spoločenstvo malo „jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32), lebo pri slávení „lámania chleba“ (Eucharistie) vedelo verne a v postoji modlitby počúvať učenie apoštolov: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42).
Naše cirkevné spoločenstvo sa rodí z lásky ku Kristovi a k jeho Cirkvi. A takej láske sa možno naučiť iba v intímnom vztahu so samotným Kristom prítomným v Eucharistii a skrytým v ohlasovanom slove apoštolov. Teda spoločenstvo spočíva v milujúcom počúvaní-poslúchaní, prežívanom efektívne i afektívne, teda s láskou.
Keď sme sa toho roku opakovane zamýšlali nad Ježišovou otázkou, ktorú adresoval Petrovi „Miluješ ma?“, prv ako mu zveril primát medzi pastiermi, cítili sme, že táto otázka patrí aj nám ako pastierom toho istého stáda. Kiežby naša odpoveď znela rovnako ako Petrova „Ty vieš, že ta milujem“ – a to docielime tak, že budeme žit v spoločenstve s tými, ktorí sú na čele tejto univerzálnej lásky, teda s Petrom a jeho nástupcami.
Naša poslušnosť prežívaná s láskou je základnou súčasťou našej kňazskej spirituality, pretože ako kňazi sme začlenení do toho istého cirkevného spoločenstva, v ktorého službe je i Petrov úrad. Ked prežívame toto cirkevné spoločenstvo („jedno telo”) vo vztahu k eucharistickému Kristovi („jednému chlebu“), potom náš kňazský život napreduje s rozvinutými plachtami. Spoločenstvo s vlastným biskupom predstavuje súčast tohto eucharistického a kňazského života, ktorý má vytvárat „sviatostné bratstvo“ v presbyteriáte, ako to požaduje Druhý vatikánsky koncil (Presbyterorum ordinis, 8).
Eucharistické slávenie nás spája s Kristom, umožnuje nám dať sa ním premeniť, a to aj v jeho poslušnosti Otcovým plánom. Preto naša poslušnost je „v osobe poslušného Krista“ (Benedikt XVI., Príhovor k farárom Ríma 13. mája 2005).

4. Misijný testament Jána Pavla II., posolstvo Benedikta XVI.

Pápež Ján Pavol II. nám zanechal misijný testament v jeho poslednom posolstve na tohoročný Svetový den misií (október 2005), ktorým sa uzatvára Rok Eucharistie. Posolstvo podpísal 22. februára, na sviatok Katedry svätého Petra, no dokument bol zverejnený v polovici apríla, už po jeho smrti. Je to skutočne jeho misijný testament, ktorým nás pozýva, aby sme napodobňovali Krista, „rozlámaný chlieb“, živý chlieb „za život sveta“ (Jn 6, 51). Aj jeho apoštoli sa majú stať prostredníctvom pastoračnej lásky „rozlámaným chlebom“ a služobníkmi spoločenstva, ktoré sa má tiež stať „rozlámaným chlebom“ pre celé ľudstvo. V tohoročnom Liste kňazom na Zelený štvrtok zasa píše: „Predovšetkým v kontexte novej evanjelizácie majú ľudia právo obrátiťsa na kňazov v nádeji vidiet v nich Krista (porov. Jn 12, 21)“(List knazom, 7).
Pápež Benedikt XVI. v homílii počas inauguračnej svätej omše na Námestí svätého Petra sa na úvod svojho pontifikátu obracal k všetkým, no osobitne spomenul „úlohu pastiera, rybára ludí“. Po tom, ako zopakoval výzvu Jána Pavla II., vyslovenú pri začatí jeho pontifikátu („otvorte brány Kristovi“), povedal: „Kto dovolí vstúpit Kristovi, nestratí absolútne nic z toho, čo robí život slobodným, krásnym a velkolepým. Nie, iba v tomto priateľstve sa otvárajú brány života dokorán. Iba v tomto priateľstve sa otvárajú obrovské možnosti človeka. Iba v tomto priateľstve zakúšame to, čo je pekné a čo nás oslobodzuje“ (Benedikt XVI., homília 24. apríla 2005).
V skutočnosti nič nie je krajšie, ako nechať sa uchvátiť Kristom. Žijúc verne spoločenstvo s charizmou a úradom sv. Petra, odhalujeme túto skutočnosť nášho pastierskeho povolania ako zdroj Kristovej velkonočnej radosti v nás a v tých druhých: „Niet nič krajšie, ako poznať ho a deliť sa aj s inými o priateľstvo s ním. Úloha pastiera, rybára ludí, sa niekedy môže zdať tažká, no zároven je krásna a velká, pretože v konečnom dôsledku je to služba radosti Boha, ktorý chce vstúpit do sveta“ (tamže).
Tomuto eucharistickému, kňazskému a misionárskemu životu v spoločenstve s Cirkvou sa učíme, keď prežívame skúsenosť vo večeradle „s Máriou, Ježišovou matkou“ (Sk, 1, 14). Ju môžeme nasledovať v jej zmýšlaní zladenom s Ježišovým kňazským srdcom, ona je našou Matkou, pretože je „matkou jediného a najvyššieho Kňaza. Práve z nášho zjednotenia s Kristom a jeho panenskou matkou čerpáme pokoj a dôveru, ktoré všetci tak velmi potrebujeme tak pre našu apoštolskú prácu, ako aj pre náš osobný život“ (Benedikt XVI., Príhovor k farárom Ríma 13. mája 2005).              Kardinál Dario Castrillón Hoyos, prefekt

 

Svetový deň modlitieb za posväcovanie kňazov
Publikované dna 17. 06. 2004 TK KBS

Pápež Ján Pavol II. určil 18. jún slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho za Svetový deň modlitieb za posväcovanie kňazov. Zemepisné a historické centrum úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu sa nachádza, ako vieme, v Paray-le-Monial, malej dedinke v Burgundsku, kde žila svätá Margaréta Mária Alacoque (1647-1690). Bola členkou Rehole navštívenia Panny Márie. Rehoľníčka, ktorá mala prvé zjavenie Krista 27. decembra 1673, dostala od Ježiša posolstvo – obraz Boha, ktorý bol v ostrom kontraste k jansenistickým tendenciám toho storočia.
„Moje božské Srdce je tak veľké vo svojej láske k ľuďom a najmä k tebe a keďže nie je schopné udržať v sebe plamene mojej horiacej lásky, musí ju prostredníctvom teba šíriť,“ povedal jej Kristus.
Návšteva pápeža Jána Pavla II. v Paray-le-Monial 5. októbra 1986 dodala úcte Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nový podnet. Duchovná starostlivosť o pútnikov v pútnickom mieste Paray-le-Monial je zverená kňazom spoločenstva Emmanuel. Je to nové cirkevné spoločenstvo, ktoré vzniklo z katolíckej charizmatickej obnovy.
Spoločenstvo organizuje už niekoľko rokov v lete medzinárodné stretnutia pre mladých ľudí a rodiny, na ktorých sa ročne zúčastní až 20 000 ľudí. Podujatia na stretnutiach sa prekladajú simultánne do 15 jazykov, medzi nimi aj do japončiny a čínštiny.

Láska ku Kristovi ako tajomstvo šťastia kňaza
Publikované dna 17. 06. 2004 TK KBS 

Pri príležitosti Svetového dňa modlitieb za posväcovanie kňazov na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, napísal prefekt Kongregácie pre klérus kardinál Darío Castrillón Hoyos list kňazom. Vyzýva ich v ňom milovať Krista a v tom vidieť tajomstvo šťastia. Motto listu znie: Eucharistia ako prameň svätosti v kňazskej službe.
„Na dosiahnutie šťastia nám nepomôže pohodlný život, ale srdce plné lásky, ako ho mal Kristus. Najsvätejšie a milosrdné Ježišovo Srdce, ktoré bolo na kríži prebodnuté kópiou na znamenie úplného sebaobetovania, je nevyčerpateľným prameňom pravého pokoja,“ píše kardinál v liste a pokračuje:
„Je to dokonalé zjavenie sebaobete, pri ktorej Kristus svojich miloval až do krajnosti. Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pozýva všetkých k radosti z lásky k blížnemu tak, že sami seba urobíme darom pre druhých.“
Tento svetový deň, ktorému dal vznik Ján Pavol II., pripomína kňazom, že „ľudia musia v kňazovi hľadieť na tvár Krista“. Ďalej ich kardinál povzbudzuje, aby sa nedali odradiť ťažkosťami, ale žili vo viere v Pána. V úrodnej zemi prinesie kňazské povolanie aj bohaté plody.
„Kráčajme ako sv. Peter k Ježišovi, aby sme sa stretli s naším Spasiteľom tak, že zameriame svoj pohľad na jeho milosrdenstvo. Iba pohľad na Ukrižovaného a Vzkrieseného, o ktorom meditujeme v našej modlitbe a v sviatosti pokánia, môže prekonať ťažisko našej malosti, našich obmedzení a našich hriechov. Božia ruka nás bude posilňovať a temné vody, ktoré rozvírili naša hrdosť a Satan, stratia svoju moc.
Všemohúci Boh prosí vás diecéznych kňazov, misionárov a rehoľníkov, aby ste s nadšením robili v tejto svätej službe všetko, čo je možné, aby ste najmä v Najsvätejšej Eucharistii znovu objavovali krásu vášho kňazského povolania.“
Kňaz má nekonečný rozmer – keby všetko musel robiť sám, umrel by, citoval Ján Pavol II. sv. Jána Vianneya, arského farára. Musíme sa vyhýbať prekážkam prílišnej aktivity, ktorá pohlcuje aj najlepšie apoštolské a pastoračné plány, a preto mnohí príliš zamestnaní kňazi vo svojej službe usychajú, pretože ju už dostatočne neživia Božím slovom a jeho prítomnosťou v Najsvätejšej sviatosti.“

Pokoj a vyrovnanosť sú plodmi spoločenstva s Bohom
Publikované dna 17. 06. 2004 TK KBS 

Pri generálnej audiencii 16. júna 2004 sa pápež Ján Pavol II. vo svojej katechéze zameral na 46. žalm – „Boh je naše útočisko a sila“. ......  Na záver Svätý Otec dodal: „Modlime sa aj za svätých kňazov formovaných podľa Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.“

  

6. PRISĽÚBENIE BSJ: Hriešnici nájdu v mojom Srdci prameň a nekonečné more milosrdenstva. (Júl 2005).

 

          Vieme, akým veľkým nešťastím je hriech! Je to najväčšie zlo, lebo hriechom strácame Boha – najväčšie dobro. Platí to o prvom hriechu, ktorého dôsledok pocítilo a pociťuje celé ľudstvo – ba celé stvorenie. Hriechom človek stráca Božiu milosť a teda aj Boží život. Nie telesný život – hoci niekedy je dôsledkom hriechu aj strata časného života,- ale život duše, život večný. Aj keď vidno niektoré následky hriechu už v tomto živote, ale jeho dosah je na život posmrtný – večný. P. Ježiš povedal: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. ( Mr 10,28).-

         Hriech je duchovná realita a preto nám jeho zlobu môžu objasniť, aspoň do určitej miery, prirovnania – podobenstvá. – V roku 1982 v televíznom spravodajstve  ABC Evening News bola odvysielaná správa o nezvyčajnom „umeleckom diele.“ Išlo o obyčajné kreslo oproti ktorému bola umiestnená strelná zbraň. Tieto dva diely boli navzájom pevne spojené. Keď si niekto sadol do kresla, pozeral sa priamo do hlavne strelnej zbrane. Zbraň bola nabitá a vybavená časovým spúšťačom. Mechanizmus bol naprogramovaný tak, že impulz k výstrelu mohol nastať kedykoľvek v priebehu 100 rokov. Zaujímavé však bolo, že ľudia stáli v rade, aby si mohli aspoň na chvíľu sadnúť do tohto kresla. Všetci vedeli, že výstrel môže nastať kedykoľvek a že veľmi hazardujú so svojím životom, počas každej minúty, ktorú v kresle strávia.  Takéto počínanie sa pre väčšinu zdá veľkým bláznovstvom a je nepochopiteľné. 
A predsa tá istá väčšina hazarduje so svojím životom rovnako, keď ignoruje smrtiace účinky hriechu vzhľadom na možnosť náhlej smrti. (Ď 68,4).

         Iné prirovnanie nebezpečenstva hriechu: Eskimáci majú zaujímavý spôsob na zabíjanie vlkov. Vezmú môž s dlhou čepeľou a natrú ho zvieracou krvou. Keď krv na mraze zamrzne, pridajú ďalší náter z krvi a to toľkokrát, kým čepeľ nie je nahrubo obalená zamrznutou krvou. Potom nôž upevnia v zemi tak, aby čepeľ s krvou vyčnievala. Keď vlk svojím dobrým čuchom zachytí vôňu krvi, pribehne k nožu a začne jazykom lízať zamrznutú krv. To v ňom prebudí apetít  začne lízať rýchlejšie a rýchlejšie. Pri tom si ani neuvedomí, že sa dostáva k ostriu noža, ktorý mu zraňuje  jazyk V arktickej zime však nevníma bolesť a ďalej líže nôž, na ktorý už dopadajú kvapky jeho vlastnej krvi. Nedokáže prestať. Na druhý deň Eskimáci nachádzajú vedľa noža mŕtve telo vlka, ktorý zahynul na vykrvácanie, ktoré si sám spôsobil.  – I toto je príkladom deštruktívneho pôsobenia hriechu. Mali by sme si dávať veľký pozor, aby nás hriech nestrhol na takúto zhubnú cestu . (Ď 69,2).-

         Keď je hriech také veľké zlo, aké nesmierne dobro je zbaviť sa  hriechov.  To je odpustenie hriechov. Ale odpúšťať hriechy môže jedine Boh. Jeho hriech uráža. On ho musí odpustiť. O tom vedeli aj súčasníci P. Ježiša. Čítame o tom: Ježiš nastúpil na loďku, preplavil s na druhý breh a prišiel do svojho mesta. Tu mu priniesli ochrnutého človeka, ktorý ležal na lôžku. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Dúfaj synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ (Mt  9,1-2) Sedeli tam aj  niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa rúha! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú,  povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať ochrnutému ,odpúšťajú sa ti hriechy´, alebo povedať: ,Vstaň, vezmi si lôžko a choď!´? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy´“ povedal ochrnutému: „hovorím ti: Vstaň,  vezmi si lôžko a choď domov.“ A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“ (Mk 2,8-12)

         Odpustenie hriechov je nevyhnutné pre dosiahnutie večnej spásy. Boží Syn J. Kristus prišiel na svet práve preto, aby nás vykúpil z hriechov. On sám povedal, že prišiel na svet, aby dal svoj život ako výkupné za hriechy. On je ten Baránok, ktorý sníma hriechy sveta. A on sa postaral, aby aj po jeho Nanebovstúpení odpúšťal ľuďom hriechy. Preto ustanovil sviatosť Zmierenia. A odpustenie  určil aj ako prejav lásky voči ctiteľom Božského Srdca, keď od svojich ctiteľov žiada mesačnú sv. spoveď – na prvý piatok alebo krátko pred tým. Vlastne žiada ako prejav lásky svojich ctiteľov  sv. prijímanie na prvý piatok. Ale k sv. prijímaniu treba pristúpiť s čistým srdcom. Tak to žiada aj Katechizmus Katolíckej Cirkvi.

           Pán sa na nás obracia s naliehavou výzvou, aby sme ho  prijímali vo sviatosti Eucharistie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.“ (Jn 6,53) – Aby sme mohli odpovedať na túto výzvu, musíme sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť. Svätý Pavol povzbudzuje spytovať si svedomie „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z tohto chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. ( 1 Kor 11,27-29 ) ( KKC 1384 – 1385) Kto chce prijať Ježiša Krista v eucharistickom prijímaní, musí byť v stave milosti. Ak si je niekto vedomý, že spáchal smrteľný hriech, nesmie prijať Eucharistiu, ak prv nedostal rozhrešenie vo sviatosti pokánia.  (KKC 1415). – Ale nepovažujme toto ako strašenie, ale s dôveruj pristupujme k trónu Božieho milosrdenstva, lebo je to prejav nesmiernej Božej lásky a milosrdenstva. Tak nám to prisľúbil P. Ježiš v 6. prisľúbení svojho Srdca: Hriešnici nájdu v mojom Srdci prameň a nekonečné more milosrdenstva.

         Často pristupujme k sviatosti Zmierenia.- Jeden muž rozpráva: Kolegovia v práci si okrem iného rozprávali o predsviatočnej spovedi. Jeden z nich, považovaný za hlboko veriaceho kresťana, povedal k tomu aj svoj osobný zážitok: „Viem presne. Bolo to pred štrnástimi rokmi takto pred sviatkami. Na spoveď som chodil roky tak dvakrát do roka. Vyhovovala mi masa ľudí, anonymita a ešte som dával pozor, kde to najrýchlejšie ide. I vtedy som vošiel do kostola – a v kostole bolo len zopár čakajúcich penitentov. Tak som sa postavil do radu. Nestačil som si poriadne ani svedomie pospytovať, a bol som na rade. Volil som obvyklý spôsob vyznania. Kňazovi som povedal niekoľko svojich hriechov, neuvažoval som, či som tie hriechy spáchal od poslednej spovede alebo ešte pred poslednou. Veď som sa nestačil ani pripraviť. Stíchol som a čakal na slová kňaza. Ten nič nehovoril  Z mojej strany to bolo veľké napätie. Ako dlho to trvalo, to ani neviem. Kňaz na mňa pozeral . Ani neviem ako, a začal som znova hovoriť. Hriechy, na ktoré som si ešte spomenul. Kňaz mlčal a po každom novom vyznaní hriechu sa milo pousmial a povedal: ,Vidíte  - a skoro ste chceli oklamať Boha. On vás má rád. On má pre vás čas.´ A vtedy ešte povedal: ,Povedzte mi ešte niečo z minulých spovedí.´ Položil mi niekoľko otázok  a ja som hovoril. Keď som odchádzal od kňaza, kdesi z môjho vnútra vyšlo slovo: ĎAKUJEM! Vtedy po rokoch som našiel vo svojom vnútri nielen skutočný pokoj, ale v tých niekoľkých minútach som spoznal seba samého takého, aký som v skutočnosti bol. Táto spoveď zmenila môj život. Dnes nemám problém s častou sv. spoveďou a večerné spytovanie svedomia je pre mňa samozrejmosťou a cítim jeho potrebu pre svoj život.“ (Ď 225,2).

         Prameň a nekonečné more milosrdenstva! Bez prameňa vyschne aj to najväčšie jazero, koryto rieka, či potoka. Božské Srdce Ježišovo je nevyčerpateľný prameň milosti a odpustenia. Je more Božej lásky a zmilovania. Je nekonečné. Preto majme dôveru! Dostojevský na smrteľnej posteli, keď si dal zavolať otca Mesegaroského z kostola sv. Vladimíra, vyspovedal sa a prijal Ježiša Krista. Manželka Anna a deti Ľuba a Fedor plakali pri jeho smrteľnej posteli. Dal si prečítať pred nimi podobenstvo o márnotratnom synovi a prítomným dal posledné poučenie: „Dôverujte v Boha ! Dôverujte mu absolútne! A nikdy nezúfajte nad jeho milosrdenstvom.“ (DS s. 22) .-

         Na záver sa pomodlime. Všemohúci a večný Bože, pozri na srdce svojho milovaného Syna a na chvály a zadosťučinenia, ktoré ti prináša za nás hriešnikov, odpusť nám, uzmierený, keď ťa prosíme o tvoje milosrdenstvo v mene tvojho Syna Ježiša Krista, ktorý s tebou žije a kraľuje na veky vekov. Amen.                                                          

                                                                                                                                                                                     Mons. Imrich Polák, Trnava.

 

 

7. PRISĽÚBENIE BSJ:  B S J  A EUCHARISTIA: VLAŽNÉ DUŠE SA STANÚ HORLIVÝMI.

                               Muž svetového mena Dr. Jonggi Cho vo svojej knihe VIERA V AKCII píše, že pred 20 rokmi ležal na smrteľnej posteli. Mal vtedy osemnásť rokov. Lekári zistili na rontgenovej snímke, že celá stredná časť pravých pľúc zmizla a ľavá strana vyzerá ako plást medu  a srdce je v neporiadku, takže mu dávali tri – štyri mesiace života. Bol zúfalý, keď vedel, že musí zomrieť. Darmo ho lekári utešovali, že o 80 rokov budeme všetci v hrobe. Cítil sa strašne opustený a nešťastný. V takejto situácii raz v noci začal kričať: „Ak niekde vo vesmíre jestvuješ, Bože, prosím ťa, pomôž mi!“  A túto modlitbu si viac ráz opakoval.

                Na druhý deň prišla k jeho posteli asi 14 ročná žiačka z misijnej školy a povedala: „Duch Svätý mi vnuká, aby som sa pri tebe modlila.“ A kľakla si a začala sa nahlas modliť. Tak vrúcne sa modlila, že sa pritom rozplakala. On videl, ako jej slzy tečú po tvári. Dlho sa modlila: „Duchu Svätý, priveď tohto človeka k viere v Ježiša.“ – Chorý bol dojatý. Po dlhom uvažovaní jej povedal: „Stanem sa kresťanom.“ A ona sa potešila a dala mu Bibliu. Čítal ju. Celé noci ju čítal. Keď čítal Bibliu, spoznával Ježiša a jeho srdce sa obracalo k P. Ježišovi. Modlil sa: „Pane Ježišu, prosím ťa, zachráň ma pred smrťou, som mladý. Ak neumriem, sľubujem ti, že budem iným tvoje meno hlásať ako misionár.“

                A keď túto dôvernú modlitbu vyriekol, pocítil, že v celom jeho tele sa šíri neopísateľný pokoj a prestal sa báť smrti.  Vedel, že je zachránený. Cítil, že je uzdravený. Vstal a začal z plného hrdla  od radosti spievať vďaky Pánu Ježišovi. A dnes je obdivuhodným apoštolom Kristovej viery, ktorú šíri po mnohých krajinách sveta vo svetle a sile a láske Ducha Svätého. (Ď s. 236,4).-

                               Zmyslom človeka je život. Šťastný, ba večný život. Taký cieľ mu dal Boh. Podmienkou je viera v Boha a život podľa viery. „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ povedal P. Ježiš.  Ale to nie je nejaká jednorázová a chvíľková záležitosť. Je to celoživotná úloha. Znova a znova, stále treba veriť. A hoci krst možno platne prijať len raz, žiť ho treba počas celého pozemského jestvovania. – Ale aj na tejto ceste viery sú nebezpečenstvá. Aj viera má svoje choroby. Žiaľ nie všetci a nie vždy si to uvedomujú. Zjednodušene povedané, že tou chorobou a prekážkou večného života je hriech. A tých hriechov je mnoho. Rozličných a rozdielne veľkých. Spomeniem dnes jedno veľké nebezpečenstvo pre vieru a pre večnú spásu. Volá sa VLAŽNOSŤ – ĽAHOSTAJNOSŤ. Taký vlažný človek nestratil vieru. Naopak si myslí, ba i tvrdí, že je veriaci. Lenže viera neudáva smer jeho životu. Nie je na prvom mieste a ľahko ju nielen zanedbáva, ale aj neraz i zapiera.

                P. Ježiš v knihe Zjavenia má dôrazné upozornenie  na adresu vlažných. Čítame tam: „A anjelovi laodicejskej cirkvi napíš: Toto hovorí Amen, verný a pravdivý svedok, Počiatok Božieho stvorenia: Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst. Lebo hovoríš: ,Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič´- a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý, Radím ti: odo mňa si kúp zlato vyskúšané ohňom, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa zaodel  a aby nebolo vidieť  hanbu tvojej nahoty, i masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl. Ja karhám a trescem tých, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie. Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas  otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou. Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne. Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.“  (Zjv  3,14-22).- A anjelovi (biskupovi) efezskej cirkvi odkazuje: „ Mám však proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku. Preto si spomeň, odkiaľ si padol, rob pokánie a konaj ako prv. Ak nie, prídem na teba a pohnem tvoj svietnik  z jeho miesta – ak nebudeš robiť pokánie.“ ( 2,4-6).-

                               Na všetkých číha nebezpečenstvo zovšednenia a vlažnosti. Ochladnutie lásky k Bohu a viery v Ježiša Krista. Je treba poznať toto nebezpečenstvo, vyhýbať sa mu obnovovať svoju horlivosť. Ako? – Stretaním sa s J. Kristom a prijímaním jeho pomoci – milosti. On sám nám ponúka liek proti vlažnosti. Medzi dvanástimi prisľúbeniami ctiteľom svojho Srdca vraví: „vlažné duše sa stanú horlivými.“ (7.) To treba vedieť. A nielen vedieť. Po tom túžiť a o to sa aj usilovať. Spĺňať podmienku: Byť ctiteľom Božského Srdca Ježišovho. A opäť si pripomeňme, čo je podstatou tejto úcty. Áno, aj modlitby a spevy, dobré skutky, pokánie a iné prejavy nábožnosti, ale najmä mesačná sv. spoveď a sv. prijímanie na prvý piatok obetovať ako náhradu za urážky a hriechy nielen vlastné, ale aj blížnych. – To je sviatostné stretanie s P. Ježišom. To je ohrievanie duše od Krista. To je, moderne povedané: „dobíjanie sa“ u Krista. Ako osvieži a posilní nielen sv. omša a sv. prijímanie, ale aj adorácia, či už spoločná alebo súkromná pred Eucharistiou. V blahej pamäti Ján Pavol II. mal s tým bohaté skúsenosti a na Rok Eucharistie nám radí najmä účasť na nedeľnej sv. omši, ale aj poklonu pred Oltárnou Sviatosťou. Sám od svojej mladosti až do konca života dokázal hodiny a hodiny tráviť v poklone pred svätostánkom. Odtiaľ čerpal svoju horlivosť pre ohlasovanie Krista svetu. –  V jednom životopise sa dočítame, že keď ho kardinál Wišinski zavolal 6. augusta  1958 do Varšavy a oznámil mu, že pápež PIUS XII. ho vymenoval za pomocného biskupa do Krakova, bol s mládežou na dovolenke.  „Čo máte teraz, otec biskup, v úmysle urobiť?“ opýtal sa primas.- „Vrátim sa k svojim na Mazury. Tábor sa ešte neskončil,“ – Z primasovej rezidencie sa čerstvo vymenovaný biskup vybral smerom k Visle. Zišiel zo svahu a zastal pred kláštorom sestier uršulínok na Wiślanej ulici. Bol už večer, keď zaklopal na bránu. „Mohol by som sa pomodliť vo vašej kaplnke?“ opýtal sa a o chvíľočku už bol sám pred bohostánkom. Ľahol si na podlahu a ponoril sa do modlitby. Minúty plynuli. Znepokojená sestrička nazrela dovnútra a rýchlo cúvla, keď zbadala ležiaceho muža v znaku kríža. „Istotne má nejakú vážnu vec, možno je to nejaký kajúcnik,“ pomyslela si. Čas plynul a nikto z kaplnky nevychádzal. Nakoniec ženská starostlivosť zvíťazila nad trpezlivým čakaním. Sestrička nabrala odvahu a ešte raz vošla do kaplnky. „Otče, večerali ste už?“ opýtala sa. Neznámy sa pousmial. „Vlak do Krakova mi ide až po polnoci. Dovoľte mi tu zostať. Mám toho viac o čom by som sa rád porozprával s Pánom Bohom. Nebráňte mi v tom, prosím.“ (P. Zuchniewicz: NÁŠ PÁPEŽ, str. 57n).- A takými hodinami bol jeho život preplnený. Tam pred svätostánkom čerpal silu a vytrvalosť.-

                               Ale nebol jediný, čo spoznal Kristovu milosť a posilu v Eucharistii.  Známy francúzsky básnik svetového mena FRANCIS JAMMES do 37. roku svojho života bol bez jasného cieľa. Nezaujímal sa o Boha, ale napriek tomu cítil jeho tiché volanie.  Známy básnik Paul Claudel mu pomáhal na ceste k Bohu.  Bola to cesta vnútorných bojov a zápasov. Opísal ju vo svojej autobiografii Dedinský básnik  r 1926. Raz bol na svojich potulkách lesom a začul zvoniť na Anjel Pána. Zvonenie vždy rád počúval. V ten deň sa ho akosi viac dotklo v srdci. Na kraji hory objavil malú kaplnku. V nej našiel svoje detské srdce. Natoľko sa ho zmocnil hlboký duchovný zážitok, že sa rozplakal a úprimne obrátil k Bohu.. Túžba po viere mladosti sa mu konečne splnila. Jeho obrátenie malo veľký vplyv na jeho ďalšiu prácu. Odvtedy sa mu náboženstvo stalo hlbokým prameňom básnickej inšpirácie. Začal sa dívať na ľudí a na svet celkom inými očami. V prírode, ktorú tak veľmi miloval, odhaľoval Božie stopy. V malých každodenných veciach okolo seba nachádzal čistú radosť. Nikdy neskrýval jednoduchú nábožnosť, ktorá sa často prejavovala v básnikovej modlitbe, v dôvernom rozhovore s Bohom. O svojom živote napísal tieto pekné slová: „Môj Bože, ty si ma pozval medzi ľudí. Tu som. Trpím a milujem. Hovorím hlasom, ktorým si ma obdaril. Píšem slovami svojho otca a matky, ktoré dostali od teba a mne ich podarovali. Poberám sa životnou cestou ako zaťažený osol, ktorého vysmievajú deti. Bože, vykročím na cestu, kade budeš chcieť a kedy budeš chcieť.“ (Ď 164,3)

                               Zachovajme si vieru! Zachovajme si horlivosť! Obnovujme svoju vernosť Bohu! Buďme apoštolmi lásky Božského Srdca! Modlime sa obetujme za tých, čo pochybujú a blúdia, aby sa spamätali a vrátili do náručia Božieho a k nesmiernej láske Srdca nášho Spasiteľa. - Srdce Ježišovo, bohaté pre všetkých, čo ťa vzývajú, zmiluj sa nad nami.- Amen.

                                                                      Mons. I. Polák, Trnava, august 2005.

 

8. PRISĽÚBENIE BSJ: HORLIVÉ DUŠE DOSIAHNÚ DOKONALOSŤ.

          Čo je dokonalosť? Vedomosti, tituly, veľké hmotné bohatstvo, vedecké výsledky, umelecké a športové výkony. Do určitej miery to môže patriť k dokonalosti. Ale keď ide o duchovný život, o vieru o náboženstvo pod dokonalosťou sa rozumie SVÄTOSŤ. Tú prikázal P. Boh už starozákonnému vyvolenému ľudu slovami: Buďte svätí, lebo ja váš Boh som svätý. A P. Ježiš v kázni na hore, kde zhŕňa kresťanskú dokonalosť uzatvára slovami: Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. Sám P. Ježiš, ktorý bol viditeľným obrazom neviditeľného Boha nám predstavil obraz svätosti a pozýval nás k nasledovaniu svojich čností. Konkrétne povedal: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. Jedine Boh je opravdivo dokonalý – svätý.  Najsvätejší alebo trojnásobne svätý. – My ľudia sa mu nemôžeme vyrovnať, ani s ním súťažiť, ale môžeme a máme sa mu podobať.  Svätosť sa prejavuje v čnostiach, ako je viera v Boh, dôvera k nemu a nadovšetko láska. Sú tu mnohé a priam nespočitateľné čnosti podľa rozličného rozdelenia a predmetu dokonalosti. Je však isté, že vrcholom dokonalosti je láska k Bohu a k blížnemu. Túto lásku nám ukázal a prikázal aj P. Ježiš. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto svoj život obetuje za priateľov. Nádherne opísal lásku sv. Pavol v l. Kor. (13 hl), keď napísal: Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu  a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. (13,1-3).-

     Dokonalosť to nie je niečo ako skala, čo sa nehýbe. Dokonalosť je život. A ten je preto životom, lebo je živý. Mení sa. Môže rásť, ale môže aj upadať. Mal by však smerovať k stálemu vzrastu v čnostiach, vo svätosti. O to sa majú usilovať všetci kresťania, ba všetci ľudia, ale platí to osobitne o ctiteľoch Božského Srdca. Kresťanská dokonalosť to nie je niečo, čo možno dosiahnuť len prirodzenými silami a prostriedkami. Svätosť si možno získať a zaslúžiť len spoluprácou s Božou milosťou, ale na tú nemožno iba čakať so založenými rukami, ale treba na nej pracovať. Aj obety prinášať. P. Ježiš povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma!“ Nik si nemôže myslieť, že dosiahne určitú výšku dokonalosti a potom sa už nebude musieť namáhať. Kto stojí, nech si dáva pozor, aby nespadol! Čítame u sv. Pavla. Duchovní učitelia hovoria: Corrupti optimi pessima. – Skaza tých najlepších býva najhoršia!

     Stretáme sa s ľuďmi, ktorí sú ľahostajní vo viere, stratili vieru a žijú hriešne. Keď však príde reč na náboženstvo, najmä keď hovoria s kňazom, spomínajú, akí boli nábožní ako deti, či v mladosti. A tvária sa, že oni „už vychodili kostol“. Zaspali na vavrínoch. Už sa nemusia ani modliť, ani chodiť do kostola, ani pristupovať k sviatostiam. Ale to je veľký omyl. P. Ježiš hovorí jasne: Kto vytrvá do konca bude spasený. Aj v Zjavení sv. Jána apoštola P. Ježiš dáva poučenie: Buď verný až do smrti a dám ti veniec života.  Boli takí mnohí, čo začali dobre, ale zle skončili. Aj Stalin ako mladík bol v pravoslávnom seminári. Mal sa stať kazom! A ako skončil? Ako tyran. 

        Úcta Božského Srdca Ježišovho je mocnou posilou na ceste k svätosti a dokonalosti. Je to sám J. Kristus v Eucharistii, ktorý nám pomáha. Z jeho milosrdenstva a pomoci sa aj mnohí hriešnici obrátili a nastúpili na cestu dokonalosti.  Stali sa svätými. Spomeňme aspoň: Sv. Pavla, sv. Augustína, sv. Františka z Assisi, sv. Ignáca z Lojoly, Carla Caretta,  Charles de Foucoalda a mnohých iných, ktorí dosiahli vysokú dokonalosť a boli vyhlásení aj za svätých. A nie sú to len významní svätci, ktorých cirkev povýšila na oltár, ale aj jednoduchí veriaci, ktorí žili takým životom ako my. A pre mnohých mocným prostriedkom posväcovania bola Eucharistia a úcta Božského Srdca Ježišovho.

         Barón ARTÚR S., syn bohatého nemeckého statkára, v 19. storočí precestoval Taliansko, aby poznal túto peknú krajinu, jej ľud a zvyky. Na sviatok Božieho Tela prišiel do Livorna  a bol prekvapený vynoveným mestom a nádherou, s akou sa tu oslavuje Sviatosť Oltárna.  Celé mesto bolo vyzdobené zástavami, na oknách domov kvetiny a zapálené sviece, zvony vyzváňali a v tejto slávnostnej atmosfére sa mestom uberala slávnostná procesia. Arcibiskup kráčal pod baldachýnom s pozlátenou monštranciou v rukách. Tisíce a tisíce občanov s úctou sledovalo Sviatosť Oltárnu a vo svojich srdciach jej vzdávali náležitú úctu. Len mladý barón Artur S. stál pyšne na kraji cesty. Na tvári mal ironicky úsmev, najmä keď videl, že ľudia sa pred blížiacou sviatosťou hádžu do prachu cesty na kolená, aby pokorne uctili prechádzajúceho Spasiteľa. Zrazu sa zmenil aj výzor tohto sebavedomého šľachtica. Irónia sa mu vytratila z tváre a tiež padol na kolená, pričom vyronil niekoľko sĺz.  Čo sa vlastne stalo? Čo donútilo mladého baróna k tomu náhlemu zvratu? On sám opisuje tto zmenu nasledovne:

         „Medzitým, čo som ako neveriaci pozoroval bielu hostiu v monštrancii, uvidel som v nej obraz Spasiteľa, veľmi milý, ale so smutnou tvárou, akoby mi robil výčitky.  V tom okamihu  som pocítil v srdci vzrušenie, ktoré ma presvedčilo, že v tejto bielej, nepatrnej hostii je Kristus skutočne prítomný. Kľakol som a zbožňoval nášho Vykupiteľa.“

         Milosť Božia ho položila na kolená práve tak ako za onoho času svätého Pavla na ceste do Damasku. Baróna Artúra Eucharistia obrátila. Ako protestant prosil o krst a neskôr vstúpil do Spoločnosti Ježišove. Bol vzorným kňazom, ozdobou svojej rehole, veľkým ctiteľom Eucharistie. Celé hodiny, ba i celé noci prebdel pred svätostánkom. Často obetoval Spasiteľovi svoj život, ako náhradu za urážky a hriechy práve proti Prevelebnej Sviatosti.  P. Boh ponuku jeho života prijal. Bývalý protestant sa stal mučeníkom Eucharistie. – Pred Veľkou nocou poslali predstavení pátra Artúra vypomáhať na faru nachádzajúcu sa v prostredí toho času nechvalne známom ako útočisko pochybných osôb  lupičských bánd.  Večer odišiel miestny farár s miništrantom zaopatriť chorého. Páter Artr stojac pri okne, očakával návrat farára. Noc bola jasná a keď sa tak díval, pohľad mu padol na hlavný oltár kostola, z okna dobre viditeľný. Zdalo sa mu, že sa tam niečo pohybuje, nejaké temné postavy. Hneď vybehol do kostola, aby zistil, čo sa tam vlastne deje. Keď vkročil dnu zbadal zlodejov, ako rozbíjali tabernákulum, aby sa zmocnili cenností, najmä zlatých kalichov. Trochu uvažoval, či má zobrať železnú tyč, ležiacu neďaleko od vchodu do kostola, aby sa prípadne postavil na odpor. Zriekol sa však tejto možnosti s myšlienkou, že posvätené ruky, ktoré rozdávajú nebeský chlieb, by sa nemali zdvihnúť ani proti hriešnikom. Nepozorovane sa blížil k oltáru, kde sa mu vďaka vysokému vzrastu podarilo jedným krokom zmocniť sa cibória s hostiami. Vyplašení zlodeji sa dali na útek. Keď však zbadali, že je sám, vrátili sa. Zúrivo sa naň vrhli a chceli mu cibórium vytrhnúť. Ťažké údery dopadali na kňaza, ktorý zo všetkých síl chránil posvätnú nádobu na vlastných prsiach. Tu jeden z útočníkov vytiahol zbraň a strelou do hlavy ukončil život tohto hrdinu Eucharistie. Smrteľne zranený zvolal: „Pane, príď mi na pomoc!“ O niekoľko okamihov vkročil do kostola vracajúci sa farár. Zlodejom sa podarilo utiecť. Keď sa farár priblížil k oltáru, zbadal zakrvaveného pátra ležať na stupňoch oltára. Jeho chladnúce ruky pevne tisli cibórium k hrudi. Šťastný úsmev ožaroval črty jeho tváre. Privolaný lekár došiel už neskoro. Túžba pátra Artúra položiť život za Eucharistiu sa splnila. Stal sa mučeníkom Prevelebnej Sviatosti oltárnej. (E Z s 81n).- Úcta Eucharistie ho priviedla na vrchol dokonalosti – k obete vlastného života za Spasiteľa.-

         Mučeníctvo pre vieru je mimoriadna Božia milosť. Boh ju uštedruje v každom čase, hoci nie každému. Ale každý sa má usilovať o veľkú lásku k Eucharistii – k Božskému Srdcu Ježišovmu. Ochotu k obete vyjadrujeme aj v modlitbe odprosenia na sviatok Božského Srdca Ježišovho. Aspoň časť z nej: Božské Srdce Ježišovo... Kiež by sme mohli vlastnou krvou zmyť tieto neprávosti! Aby sme ťa odprosili a zadosťučinili tvojej urazenej Božskej cti, venujeme ti  to zadosťučinenie, ktoré si kedysi obetoval na kríži svojmu Otcovi a ktoré každodenne obnovuješ na oltároch. Venujeme ti ho s odprosením, ktoré ti podáva tvoja panenská Matka, všetci svätí a zbožní veriaci. Zároveň ti úprimne sľubujeme, že – tvojou milosťou podporovaní – za svoje minulé hriechy aj za hriechy iných, taktiež za nevšímavosť voči toľkej láske, nakoľko možno, dáme ti náhradu tým, že budeme pevne veriť; čisto a mravne žiť; dokonale plniť tvoje príkazy, najmä príkaz lásky daný nám v evanjeliu, zo všetkých síl prekážať útokom, ktoré sú namierené proti tebe, a čím viacerých získavať, aby ťa nasledovali. Amen.  

                                                                 Trnava, september 2005. Mons. Imrich Polák.

 

 

 

 

Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil vo Vatikáne 25.3.1995 na sviatok Zvestovania Pána sviatok Najsvätejšieho Srdca ako "Deň za posvätenie kňazov", ako je uvedené v knihe "Pápeži kňazom", ktorú zostavil Ján Hermanovský a vydalo ju v roku 1996 vydavateľstvo Lúč v Bratislave. Na túto skutočnosť upozornil 21.6.2006 redakciu našej webovej stránky J.E. Mons. PhDr. Štefan Vrablec. Poukazuje na nesprávny dátum 1997, ktorý je uvedený texte informačného letáčika pre mesiac jún, rozosielanom členom BBSJ do jednotlivých farností.

A tu je náhled stránky 455 z knihy "Pápeži kňazom" so slovami Svätého Otca blahej pamäti Jána Pavla II.

Krátky príhovor duchovného otca Imricha Kováča na "ročníkovom stretnutí" kňazov pri príležitosti osláv 29. výročia kňazkej vysviacky:

Svetový deň modlitieb za posvätenie kňazov

sa v tomto roku 23. júna 2006  bude sláviť desiaty krát. Kňazská služba je určite kvôli posväcovaniu. Kňaz však svojou službou pomáha nielen posväcovaniu iných, ale nespochybniteľné je, že má posväcovať aj seba. Medzi iným aj osobným pokánímsviatostným, aj mimosviatostným. Aby sme boli „kňazmi podľa Srdca Ježišovho“, pokáním pripodobňujeme svoje srdcia Srdcu bezkonkurenčne najsvätejšiemu, Ježišovmu. Tak to robil aj Dávid, ktorý nebol kňazom, ale bol „mužom podľa Božieho Srdca“  (1 Sam 13, 14; Sk 13, 22). Dávid – dobrý pastier oviec sa stal dobrým pastierom Božieho ľudu. Aj kňazi majú byť „dobrými pastiermi“ podľa Dávidovho vzoru. Svätá Cirkev predkladá kajúceho Dávida za vzor všetkým kňazom aj tým spôsobom, že kňazi opakujú jeho kajúci 50. žalm každý týždeň v piatok. Ale okrem toho 17. verš  tohto kajúceho žalmu povinne bez možnosti inej alternatívy bez výnimky každý kňaz na svete a bez výnimky každý deň opakuje ako invitatórium na začiatku modlitby breviára: „Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu.“  Každodenné opakovanie týchto Dávidových slov by mohlo všetkým kňazom pripomínať, aby sme sa pokáním ako Dávid stávali mužmi, „kňazmi podľa Srdca Ježišovho“ – ako sa to za nás modlia veriaci v celej Cirkvi.

My si to môžeme pripomenúť aj spoločne, dnes na 29. výročie našej kňazskej vysviacky.  

 

Vaša Excelencia, Mons. Ján Sokol, arcibiskup, metropolita,

             Prekvapivo dobrý Pán časov Vás použil aj na to, aby som poznal na Litave Bratstvo B.Srdca J. A teraz v Banskej Belej Bratstvo škapuliarske. Aj vďaka Vám prežívam čas radosti trošku podobne ako sv. Margita zobrazená na starom obraze, ktorá sa modlila so škapuliarom v rukách  pred Eucharistiou a zjavilo sa jej B. Srdce J. Aj vďaka Vám a ostatným biskupom Slovenska sa tieto bratstvá oživujú a rozvíjajú. Aj vďaka Vám sa aj lodička slovenskej Cirkvi zakotvuje o tie dva piliere, ktoré videl pred vyše 100 rokmi Váš menovec sv. Ján Bosko. On to videl tak, že postrelený pápež vstal, zotavil sa a voviedol loď Cirkvi medzi piliere s Eucharistiou a Pannou Máriou, ale až jeho nástupca loď Cirkvi o tieto piliere pevne zakotvil. (Ján Pavol II. vyhlásil Rok Panny Márie i Rok Eucharistie, ktorý ukončil Benedikt XVI.) Mňa osobne ste medzi tieto dva piliere zakotvil Vy prostredníctvom Bratstiev v Litave a Banskej Belej.

Nie bezvýznamnou kvapkou v mori každodennej radosti nielen pre mňa, ale iste i pre Vás je skutočnosť, o ktorej už viete z www.bozskesrdce.sk , ako požehnane rozvíjajú svoju službu cez Bratstvo B. Srdca J. otcovia jezuiti v Košiciach. Ďalšou kvapkou je nádej, že podobnú činnosť rozvinú aj v Trnave, Bratislave, ... vďaka Vášmu podnetu a s Vašou stálou podporou.

Požehnaný čas pre Vás, s hojnosťou zdravia duše i tela, v spoločenstve s Bohorodičkou Vám so všetkou úctou a vďakou v mene svojom i v mene členov  Bratstiev BSJ i škapuliarskeho praje a vyprosuje

 Kováč Imrich

 

J. E. Mons. Rudolf Baláž,  banskobystrický diecézny biskup

 

   Dňa 20. novembra oslávil J. E. Mons. Rudolf Baláž, svoje 65. narodeniny. Je členom BBSJ od 15.6.2001 a jeho obraz BSJ má číslo 12730. Členovia Bratstva Božského Srdca Ježišovho mu želajú do jeho ďalších rokov života veľa duchovnej sily, zdravia a pomoc od našej Prevelebnej  Matky Panny Márie. V modlitbách mu vyprosujú ochranu od Nebeského Otca a pre jeho ďalšie náročné poslanie neustálu pomoc Ducha Svätého. 

 

sobota 30. apríl 2005              Prvá púť Rádia Lumen do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakowe

motto: Z Betlehema do Emauz – cez Krakow

téma: Eucharistia – dar Božieho milosrdenstva

 Niekoľko tisíc pútnikov zo Slovenska, Česka, ale aj z iných štátov vrátane domácich polských veriacich sa stretlo na tejto púti v Krakowe. 

 Celá púť bola silne umocnená významnou událosťou. Túto sobotu 30. apríla 2005 uplynulo 5 rokov odo dňa, kedy Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil sestru Faustynu z Kongregácie sestier Matky Božieho milosrdenstva za svätú.

19.4.2005 Celý svet má od dnešného dňa nového pápeža Katolíckej cirkvi - Benedikta XVI. Toto meno prijal nemecký kardinál Joseph Ratzinger, ktorého zvolila konkláve kardinálov a jeho meno oznámili celému svetu po 18-tej hodine. Modlime sa za 265. nástupcu Sv. Petra na zemi, za jeho úmysly, za jeho pontifikát, za jeho službu pre všetkých veriacich.

19.4.2005

Duchovný otec p. farár Imrich Kováč - Litava : "... z účtu BBSJ bolo na pomoc postihnutým vlnami cunami v juhovýchodnej Asii odoslaná suma 700 000 Sk". 

1.4.2005

Prosíme všetkých členov BBSJ, aby aprílovú prvopiatkovú svätú omšu obetovali nie za členov BBSJ, ale za Svätého Otca Jána Pavla II.

Prosba členom a ctiteľom BBSJ

Drahí členovia BBSJ, modlitby, obety a sv. omše obetujme nielen za dušu zomrelého, nepochybne Svätého Otca, ale aj za tých, ktorí budú v najbližších dňoch rozhodovať o jeho nástupcovi. Modlime sa, aby ich viedol Duch Svätý v tomto veľmi ťažkom a zodpovednom rozhodovaní.

Nech modlitby a obety za zosnulého Svätého Otca vyjadrujú vrúcne želanie skorého vyhlásenie Jána Pavla II. za Svätého, aby sme mohli k nemu vznášať naše modlitby a prosby.

14. 2. 2005 o 10.00 hod. si Pán života povolal k sebe nášho brata, člena BBSJ, kňaza, rehoľníka, pátra Vincenta (Stanislav Gólis) rodáka zo Senohradu, ktorý slúžil v poslednom čase vo Zvolene - Západ v komunite dominikánov a v ich novom kostole Sv. Dominika. Na poslední odpočinok ho odprevadíme vo Zvolene 17. 2. 2005 o 13.00 hod. Božské Srdce Ježišovo zmiluj sa nad nami aj nad dušami v očistci.

21. 2. 2005 sa s Božou pomocou dožíva požehnaných 80 rokov vzácny člen BBSJ Jeho Excelencia ThDr. Mons. Štefan Vrablec v Trnave. Modíme sa za neho a prajeme mu, aby mu B. Srdce J. hojne odplatilo všetky jeho vzácne služby, ktorými slúžil vo vlasti i v emigrácii v Ríme. (napr. zostavil a publikoval tam dodnes veľmi obľúbenú a odvtedy viackrát publikovanú knížočku „Od srdca k Srdcu“)

2004

Najdôstojnejší otec arcibiskup, monsignor Ján Sokol, Metropolita, oltárni bratia nášho hontianskeho dekanátu a hostia,

stretli sme sa na rekolekcii, duchovnej obnove, prvýkrát v tomto občianskom roku 2004, zaiste všetci povzbudení, aj keď zároveň unavení službami počas vianočných sviatkov. V tomto týždni síce vianočné sviatky končia, ale rád by som orientoval myšlienky nášho rozjímania ešte na vianočné tajomstvo, ktoré nekončí. Podobne ako s inými tajomstvami viery, tak je to aj s narodením Božieho Syna, že má počas roka určené dni, kedy si ho osobitne pripomíname a oslavujeme ho aj liturgickým spôsobom, ale samotné tajomstvo trvá aj potom, keď tie dni liturgickej oslavy skončia. Tak sme aj počas vianočných sviatkov žili aj veľkonočné tajomstvo a tak aj teraz po vianočných sviatkoch budeme aj naďalej pokračovať v živote viery aj s vianočným tajomstvom...
Vianočné tajomstvo svojou dôležitosťou rozdelilo ľudské dejiny na dve polovice: pred a po narodení Ježiša Krista. V každodennom živote so samozrejmosťou uvažujeme, hovoríme i zapisujeme pri nespočetných príležitostiach dátumy, že dnes je ....., alebo že sme sa narodili my, alebo XY v roku.....xx po narodení J.Krista. Všetky dátumy, všetky termíny nášho každodenného programu, by nám mohli pripomínať tajomstvo narodenia Božieho Syna bez ohľadu na to, či je to v dobe vianočnej, alebo pôstnej, veľkonočnej, či inej. A to aj bez ohľadu na nepatrnú nepresnosť pri starovekom výpočte presného dátumu Ježišovho narodenia, ktorá je s absolútnou samozrejmosťou zanedbateľná pri uvádzaní dátumov kdekoľvek v každodennom praktickom živote.
Počas celého roka nám sv. Cirkev pripomína vianočné tajomstvo aj modlitbou Anjel Pána, v ktorej si trikrát denne pripomíname, že „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“. Ráno, napoludnie i večer máme takto na perách túto dôležitú udalosť dejín spásy – dôležitú nielen vzhľadom na celosvetové dejiny ľudstva, ale dôležitú aj osobne pre spásu každého jedného človeka, ktorý žije, žil, alebo bude žiť kdekoľvek na svete a v ktoromkoľvek čase. Otázka na zamyslenie však znie, či si túto dôležitú udalosť modlitbou Anjel Pána naozaj trikrát denne pripomíname. Sv. Cirkev nás k tomu vedie. Zatiaľ sa azda vo väčšine farností aj zvony rozozvučia ráno, napoludnie i večer práve preto, aby sa pri ich zvuku všetci veriaci vo farnosti modlili túto modlitbu. Najčastejšie sa vo farnostiach zanedbáva ranné zvonenie z rozličných praktických dôvodov, čo by ešte nebola nijaká zvláštna chyba, ak sa nevynecháva aj modlitba Anjel Pána. Napoludnie sa väčšinou asi zvonieva, často automaticky časovanými elektrickými hodinami, v niektorých farnostiach ešte bez automatiky na ľudský pohon, ale tiež spravidla s dôkladnou presnosťou – a to zase samo osebe nemusí byť až také dôležité, keby sa pritom veriaci nemodlili. Po Druhom vatikánskom koncile mávame sv. omše vo všetkých farnostiach väčšinou večer, spravidla sa po nich spoločne s veriacimi modlievame Anjel Pána, pričom tiež znejú zvony, aby sa k tejto modlitbe pripojili aj tí, ktorí neboli na sv. omši. Ale naozaj sa k tejto modlitbe pripájajú? U väčšiny veriacich v našich farnostiach je to asi tak, že sa k modlitbe Anjel Pána večer pri zvonení nepripájajú k tým modliacim sa v kostole. A väčšinou sa nemodlia Anjel Pána ani ráno, ani napoludnie. A väčšinou si to ani za za „hriech zanedbania dobrého“ nepovažujú a ani sa z toho nespovedávajú.
Poznám niekoľko statočných veriacich starších ľudí, ktorí sa pri ranom zvonení zobudia, posadia sa na posteli a nevstanú, kým sa nepomodlia Anjel Pána. Teda ich vôbec prvá činnosť dňa je modlitba s pripomienkou vianočného tajomstva. Bývalo to zaužívané na dedinách viac, v mestách málo, že bolo zvykom na poludňajšie zvonenie prestať s akoukoľvek prácou na tú chvíľu, kým sa všetci pomodlili Anjel Pána. Dnes je iné tempo života, iný štýl života a pri tomto dnešnom rozjímaní ani nechcem celkom obracať našu pozornosť na iných, ktorým slúžime, ale hlavne na nás, kňazov. Lebo napriek mnohým výzvam a osobnému príkladu Sv. Otca Jána Pavla II. sa môže stať neraz aj nám, kňazom, že si napr. odvykneme ráno sa pomodliť túto modlitbu... Možno sa ju častejšie modlievame napoludnie a menej sa nám stáva, že by sme ju napoludnie zanedbali. Ale možno sa stáva aj to... Ba možno sa stáva aj to, že sa ju kňaz nemodlí ani s veriacimi večer v kostole, ale ponáhľa sa do sakristie, kde už čakajú iné starosti. Možno čakajú veriaci na zápis sv. omší, alebo s inými požiadavkami a v peknej snahe poslúžiť sa kňazovi môže ľahko stať, že v celom kostole sa veriaci modlia Anjel Pána, iba on s kostolníkom nie. Neobviňujem ani nepodozrievam nikoho z vás, bratia, len na konci tohto vianočného obdobia pripomínam, že aj táto rekolekcia je príležitosťou prípadne sa skontrolovať, či túto modlitbu, tento zaužívaný prostriedok milosti berieme s plnou zodpovednosťou a vážnosťou, ako nás i všetkých veriacich k tomu viacnásobne vyzýva Sv. Otec, pravdaže nielen Ján Pavol II.
Zaiste by bolo potrebné aj sebezverených veriacich orientovať a povzbudzovať v tomto smere, aby z praktík svojho osobného duchovného života nevynechávali modlitbu Anjel Pána, ktorá je v Cirkvi dávno zaužívaná, dejinami osvedčená a aj v súčasnosti odporúčaná. Či a nakoľko sa nám to podarí a s akým percentom svojich veriacich, alebo už možno aj neveriacich farníkov orientovať slovom i príkladom na každodennú modlitbu Anjel Pána, to vie len Vševediaci. Čo však dnes, teraz, máme možnosť všetci urobiť, to nie je natoľko služba veriacim, ale vlastná osobná sebakontrola. Z dnešnej rekolekcie by sme sa mohli všetci vracať domov aj s ovocím sebareflexie, sebahodnotenia, čiže spytovania svedomia, či nám modlitba Anjel Pána trikrát denne naozaj slúži na pripomienku vianočného tajomstva a na každodenný život podľa tohto tajomstva viery.
Medzi nami sú iste aj takí, ktorí si uvedomujú, že Ježiš Kristus, Večné Slovo, Druhá Božská Osoba, je medzi nami prítomný aj v Božom slove, teda vo Sv. písme. Modlitbu Anjel Pána najmä napoludnie a večer vyžívajú aj na partikulárne a večerné spytovanie svedomia, aby sa skontrolovali, nakoľko dostalo Božie slovo telesnú podobu vo forme skutku, vo forme splneného predsavzatia z ranného rozjímania. Ranné rozjímanie nad Božím slovom sa má končiť predsavzatím a splnením tohto predsavzatia sa „slovo stáva telom“, lebo dostáva hmotnú, viditeľnú formu. Plnenie ranných predsavzatí z Božieho slova je teda jednou z foriem praktického náboženského života podľa vianočného tajomstva po celý rok. Iste by túto formu života viery nemali praktizovať len kňazi, ale aj laici, ktorým by samozrejme celkom nepochybne veľmi poslúžilo denné rozjímanie nad Božím slovom a denné uskutočňovanie predsavzatí... Anomáliou by potom nesporne mohlo byť to, keby vo farnosti boli veriaci, ktorí sú takto denne ponorení do vianočného tajomstva, u ktorých sa realizovaním predsavzatí denne „Slovo stáva telom“ a ktorí sa pri Ajnel Pána denne podrobujú sebakontrole, ako uskutočňujú vianočné tajomstvo – ale ich duchovný otec, ktorý ich v tomto má viesť svojím slovom i príkladom, to nerobí.....
O tomto tajomstve rozjímame aj v radostnom ruženci. Blahej pamäti Pius XII. v encyklike Haurietis aquas z 5. mája 1956 pripomína, že už prvé tajomstvo radostného ruženca (a teda aj modlitba Anjel Pána) sú pripomienkou, že Božie Srdce, od večnosti až na večnosť plné milosrdenstva, prijalo aj podobu ľudskej prirodzenosti, lebo sa stalo Božským Srdcom Ježišovým...! Posledné dni tohto vianočného obdobia a dnešná rekolekcia sú pre nás, kňazov, príležitosťou zamyslieť sa nad svojím uskutočňovaním vianočného tajomstva... Prípadne môžu byť pre nás podnetom, aby sme vianočné tajomstvo počas celého roka žili dôslednejšie a aby sme k tomu viac než doteraz využívali aj každodennú modlitbu Anjel Pána.

V škole Ježišovho Srdca sa učíme: odprosovať aj za cudzie hriechy.

Podľa Božieho slova napísaného sv. Jánom evanjelistom má každý človek nejaké hriechy. Teda určite dosť hriechov na to, aby mal za čo odprosovať Vševediaceho a Všemohúceho Zákonodarcu a Sudcu. Vďaka historicky nepopierateľným zásluhám Bratstva BSJ sa úcta k BSJ rozšírila v Cirkvi po celom svete /por. Pius XII. Haurietis aquas 1956) a tak sa prakticky vo všetkých farnostiach sveta zaužívali aj odprosovacie modlitby nielen osobné za svoje hriechy a nielen osobné aj za hriechy iných, ako je to v pravidlách BBSJ, ale aj spoločné odprosovacie modlitby za hriechy iných a to aj liturgickou formou pred Najsvätejšou Eucharistiou vystavenou na adoráciu.
Dodnes sa to aj v mnohých našich farnostiach ešte robí, alebo si aspoň mnohí veriaci pamätajú, že sa to robilo aj každý rok počas fašiangového obdobia. Iste nemusí počas fašiangov každý človek zhrešiť, ale mnohým sa stáva, že práve fašiangy sú neprekonateľnou príležitosťou k hriechom. Preto sú fašiangy pre členov BBSJ neprehliadnuteľnou príležitosťou k odprosovaniu aj za cudzie hriechy. Začiatok nového tisícročia, ani rok 2004 nech nie je výnimkou!
Viacerí ďakujete písomne aj telefonicky za požehnanie od Sv. Otca. Veríme, že ešte viac je tých, ktorí spolu s nami ďakujete za toto požehnanie v modlitbách...
Vďaka Bohu pribudlo a stále pribúda veľa farností, kde sa denne aspoň niekto modlí deviatnik k BSJ. Mnohí to v posledných mesiacoch začínajú reťazovým spôsobom, k čomu im pomohla aj tabuľka 40 deviatnikov ročne. Niektorí nám tieto vyplnené tabuľky posielajú, niektorí sa telefonicky pýtajú, či nám to majú poslať. Z našej strany šlo o informáciu, že takto sa to vo viacerých farnostiach robí a o podnet, že sa to teda môže robiť takto v ešte viacerých farnostiach, prakticky sa to dá asi vo všetkých. Ale kde sa to bude robiť a kde nie, to už my nemáme možnosť ovplyvniť, takže: keď nám pošlete, poteší nás, že sa to začalo aj u Vás, ale nič s tým nemôžeme urobiť. A keď nám to nepošlete, tiež my nemáme možnosť nič vo Vašej farnosti pre to urobiť...
Niektoré zásielky sa nám vrátili s poznámkou, že adresát medzičasom zomrel. Niektorí nám zase telefonicky i písomne oznamujete, že niektorí zo členov zomrel, aby sme ho zo zoznamu vyškrtli. Keď ide o horliteľov, na ktorých adresy posielame, najlepšie urobili tí členovia, ktorí si zvolili iného horliteľa=pokračovateľa, nástupcu, a poslali nám novú adresu, na ktorú mámevšetko posielať. Inak centrum BBSJ cez stáročia neviedlo evidenciu zomrelých členov, nikdy nikoho nevyškrtávali zo zoznamu a teda ani my to dnes nerobíme. Na milostiach zo sv. omší, modlitieb, obetí, dobrých skutkov všetkých členov (vrátane tých v nebi a v očistci) majú podiel, majú z nich úžitok, všetci členovia BBSJ, živí i zomrelí, takže smrť nikdy nebola dôvodom na vyškrtnutie zo zoznamu členov.

Drahí bratia v kňazskej službe nášho dekanátu i hostia,

druhý mesiac v tomto občianskom roku nás podnietil už druhýkrát sa stretnúť na našej kňazskej duchovnej obnove. Spolu s celou Cirkvou však prežívame nielen druhý mesiac občianskeho roka, ale zároveň vstupujeme v týcho dňoch do obdobia štyridsaťdenného pôstu. Je to štyridsťdňová príprava na slávenie veľkonočných tajomstiev, ktoré sú z hľadiska našej spásy najdôležitejšie. Svätý pápež Lev Veľký o tom píše: Teraz, keď nadchádzajú dni osobitne poznačené tajomstvom obnovy človeka a bezprostredne predchádzajú veľkonočný sviatok, ešte naliehavejšie sa nám pripomína duchovné očistenie ako príprava. Veď charakteristickým znakom veľkonočnej slávnosti je to, že sa celá Cirkev raduje z odpustenia hriechov, z ktorého sa majú tešiť nielen novopokrstení, ale aj tí, ktorí už dlhší čas majú to šťastie patriť medzi adoptívne Božie deti... Čo má teda robiť každý kresťan v každom čase, to treba terz robiť usilovnejšie a nábožnejšie, aby sa apoštolská ustanovizeň štyridsiatich dní naplnila pôstom nielen striedmosťou v jedle, ale predovšetkým zbavovaním sa nerestí.
Zároveň v týchto dňoch prežívame 330-te výročie zjavení BSJ sv. Margite M. Alacoque. Preto by som rád dnes zameral naše myšlienky na úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu, ktorá normálne patrí k nášmu každodennému duchovnému životu počas celého roka, teraz zvlášť z hľadiska pôstnej doby. Mestá i dediny si veľmi radi a veľmi slávnostne pripomínajú prvú písomnú zmienku, ktorá sa o nich zachovala. Na tejto rekolekcii na začiatku pôstnej doby by som bez slávnosti, ale rád pripomenul prvú písomnú zmienku o úcte k Božskému Srdcu. Z generácie na generáciu si ľudia odovzdávajú horiacu štafetu láskou k nám horiaceho Božského Srdca. Kedy táto štafeta začala? Isté je, že úcta k Božiemu Srdcu siaha tak hlboko do pradejín ľudstva, že sotva niekto niekedy s istotou zistí, kedy to začalo. Zdá sa však, že máme čierne na bielom, od Sv. Ducha nám písomne daný neomylný doklad, že ctiteľmi Božieho Srdca boli Noe a jeho rodina. Samozrejme, že sa nemodlili litánie k Božskému Srdcu Ježišovmu, ani deviatniky, neboli zapísaní za členov Bratstva BSJ, ani neslávili sviatok Božského Srdca ani oni, ani mnohé generácie ľudstva neskôr počas státisícročí. Vo Sv. písme však čítame: „Keď Pán videl, že neresť ľudí na zemi je veľká a všetko zmýšľanie ich srdca je naklonené k zlému..., bol skormútený v srdci...“ (Gn 6, 6). Takto to zjavil Pán Boh až Mojžišovi, aby to takto napísal, alebo to zjavil už Noemovi? Isté je, že Noemovi sa Boh zjavoval a komunikoval s ním. Vieme z Božieho slova, že ľudstvo potopu prežilo vďaka tomu, lebo Noe bol vnímavý na Božie zjavenia, inak by nebol postavil koráb, nebol by s rodinou prežil atď, atď, atď, ani my by sme dnes nežili... Skôr je teda pravdepodobné, že pri tých mnohých pre celé ľudstvo neoceniteľných zjaveniach, zjavil Boh už Noemovi aj bolesť svojho Srdca, Noe hovoril o tom so svojou rodinou, (presne povedané s celým ľudstvom) a že sa to teda aj k Mojžišovi mohlo dostať vo forme prastarej tradície. Či táto štafeta úcty k Božiemu Srdcu začala u Noema a v jeho rodine, alebo už predtým, alebo až potom,
nevieme. Prvý neomylný písomný doklad o Božom Srdci však máme v súvislosti s ním - to je zrejme už nevyvrátiteľná istota. Presnejšie historické zaradenie začiatku tej štefety úcty k Božiemu Srdcu naozaj nepotrebujeme. Ale naozaj potrebujeme bez najmenších pochybností s plnou zodpovednosťou si uvedomiť, že teraz máme v rukách my túto štafetu, už obohatenú státisíce rokov žijúcou tradíciou...
Úcta k Božskému Srdcu začala už v SZ aspoň v zmysle všeobecnom, ako sa všeobecne hovorí aj o ľudkých osobách, ich charakteroch, obrazne o ľudských srdciach, ako to v encyklike Haurietis aquas pripomína pápež Pius XII. Pokračovala v NZ iste pri každom pritúlení malého Ježiška Máriou i Jozefom, aj inými najmä počas Ježišovho detstva a snáď aj pri Jozefovej smrti, keď Jozef zomieral v Ježišovom náručí, azda na B. Srdci J. Sám Ježiš vyzval svojich nasledovníkov k úcte k jeho B. Srdcu a pozval nás všetkých do školy svojho Srdca, keď povedal: „Učte sa odomňa, lebo som tichý a pokorný Srdcom!“ Pod krížom P.Mária, apoštol Ján, plačúce ženy a ďalší ctitelia a učeníci s úctou pozerali na jeho trpiace a potom mŕtve telo, na jeho rany, nepochybne aj na ranu Srdca. Rana v Srdci nebola už potrebná k jeho umučeniu a smrti, ale dostal ju už po smrti, lebo bola potrebná pre nás ako podnet k jednému z mimoriadne cenných spôsobov úcty k nemu. Výslovne o sebe píše sv. Pavol ako o ctiteľovi BSJ, nepochybne takým bol aj Tomáš, bezpochyby aj Ján... Táto všeobecná a osobná, individuálna úcta k BSJ neprestávala, ale rozvojom Cirkvi sa obohacovala, až dostávala postupne aj konkrétne nám známe formy prvých piatkov, adorácií, deviatnikov, litánií, zasvätení, členstva v BBSJ... V rokoch 1673-5 pri zjaveniach sv. Margite sám Boží Syn ľudstvo k nej naliehavo vyzýval a dával aj podnety ku spomenutým konkrétnym formám. Opätovne sa zjavil v XX.storočí ct. sestre Faustíne a vyzval svet k úcte svojho „milého Srdca“, čiže milosrdenstva. Tretie tisícročie zaiste nesmie byť smutnou výnimkou v dejinách ľudstva, aby sa v ňom nepraktizovala úcta k BSJ, ktorá začala pred tisícročiami už v SZ, pokračovala v NZ, zveľaďovala sa dve tisícročia v Cirkvi. Jednoducho nesmieme nepočuť pápeža Jána Pavla II., ktorý voviedol ľudstvo do tretieho tisícročia a to aj Jubilejným rokom 2000, ktorý ukončil, keď zatvoril bránu svätopeterskej baziliky slovami: „Jubilejný rok týmto končí, tretie tisícročie začína. Brána sa zatvára, ale BSJ zostáva pre nás stále
otvorené!“
Možno ľudstvo prežije tretie tisícročie a možno i ďalšie tisícročia. Ale možno nie. No po viactisícročnom vývoji a rozvoji úcty k BSJ, kde majú skončiť dejiny ľudstva a celého sveta, ak nie v náručí Božom, na Božom Srdci, ba priamo v Božom Srdci, v Božskom Srdci Ježišovom?!!! „Až čas môjho žitia, na zemi uplynie, v tvojom Srdci moje v nebi nech spočinie!“ – nábožne spievajú veriaci. Nech nás všetkých Všemohúci chráni, aby sa ani jednému nestalo, že by svoj život nasmeroval inde! My patríme ku generáciám, ktoré sa Božím riadením dožili prechodu ľudských dejín do tretieho tisícročia. My sme tie generácie, ktoré nie bez nesmiernej zodpovednosti prenášajú z minulosti do tretieho tisícročia nielen svoj život, nielen život ľudstva, ale aj všetky hodnoty, ktorými doterajšie generácie žili a budúce majú žiť. Sú veci, ktoré v minulosti mali hodnotu a boli potrebné, ale už nie sú aktuálne a sú mnohé také hodnoty, ktoré sú aktuálne stále a tie sme povinní preniesť a odovzdať budúcim generáciám, aby im nechýbali. Opováži sa niekto vyhlásiť úctu k BSJ za niečo prechodné, dnes už neaktuálne, čo netreba preniesť do tretieho tisícročia a netreba odovzdať budúcim generáciám? Ako vždy v dejinách Cirkvi a to už aj starozákonnej existovala úcta k Božskému Srdcu, tak vždy boli aj jej odporcovia. Reagovali na nich napr. aj pápeži Inocent XI, Lev XIII. a Pius XII. vo svojich encyklikách vo forme vážneho verejného pápežského napomenutia. Takže sa radšej budeme čím viacerí a čím horlivejšie usilovať, aby táto hodnota, ktorá sprevádzala ľudstvo dejinami spásy pod Božím vedením tisícročia pred nami, aby nechýbala ani generáciám tretieho tisícročia?!
Našťastie otázka znie ešte trochu inak. Sám Boh sa staral o to celé minulé tisícročia, aby táto hodnota sprevádzala ľudstvo dejinami spásy a nepochybne sa o to bude starať on sám aj v budúcnosti. Naša zodpovednosť je iba v tom, že my sme tí, ktorým Boh ponúka milosť, aby sme boli nielen nositeľmi tejto úcty, ale aj jej odovzdávateľmi pre tretie tisícročie. Otázka teda znie: kto z nás a koľkí z nás sa dajú svojou slobodnou vôľou k dispozícii „Pánovi časov“, aby nás vo svojom milosrdenstve na túto nepochopiteľne cennú úlohu použil?! Alebo opačne: kto z nás a koľkí z nás budú Všemohúcemu odporovať, aby bol nútený použiť a svojou milosťou obdarovať iných a nie nás?! Sme obdarovaní slobodnou vôľou a teda máme možnosť dať sa Bohu k dispozíci aj na túto úlohu, ale máme možnosť aj odporovať mu.
Čo teda urobíme?!!!? Členovia BBSJ kladú túto otázku sebe a iste neurobia chybu ani nečlenovia, ak si vo svojom svedomí na ňu odpovedia... My sme túto neoceniteľnú štefetu dostali od minulých generácií, máme milosť preniesť ju cez hranice medzi druhým a tretím tisícročím a odovzdať túto horiacu štafetu ďalším generáciám. Štafeta s ohňom horiaceho Ježišovho Srdca je tak nepochopiteľne veľkou hodnotou, že napr. svetoznáma štafeta s olympijským ohňom nie je ani hodná porovnávať sa s ňou! Ale predsa: keď niektorý športovec raz v živote dostane tú česť chvíľu niesť štafetu s olympijským ohňom, je to pre neho pocta na celý život. Vysiela to televízia na celom svete, urobia sa fotografie i videozáznamy, s oprávnenou hrdosťou sa to celý život, ba celé generácie ukazuje príbuzným a známym, ba i neznámym...! O koľko väčšia pocta a to až na večný život je pre nás, keď nám Pán časov dáva tú česť preniesť štafetu jeho Srdca s ohňom jeho lásky cez hranicu tisícročí a odovzdať ju nasledujúcim generáciám!!! Nevieme kedy a akú odmenu dostali olympijskí športovci za to, že tú olympijskú štafetu niesli, ale z prisľúbení Božského Srdca J. vieme, že nás čaká odmena večného šťastia v nebi, keď ponesieme a odovzdáme ďalej štafetu úcty k jeho Srdcu!
Počas tejto pôstnej doby na začiatku tretieho tisícročia máme na to príležitosť svojím osobným duchovným životom i svojou pastierskou službou. Vnútorný zápas o katolícku identitu bol aktuálny nielen v dobe rekatolizácie, ale je aktuálny stále. Vidno to napr. aj z toho, že naši biskupi rozhodli pozmeniť text vierovyznania: „verím v Cirkev všeobecnú“ na: „verím v Cirkev katolícku“. Je to to isté, ale je v tej zmene snaha zdôrazniť katolícku identitu Cirkvi. Keď Božie Srdce – ešte nie Ježišovo – uctievala Noemova rodina po potope sveta, vtedy azda jediný krát v dejinách ľudstva bolo obdobie, keď Božské Srdce uctievalo celé ľudstvo. Lebo Noemova rodina, to bolo celé ľudstvo. Tento stav už zrejme nikdy nebude možné dosiahnuť, o to sa už ani nesnažíme. Musíme však stále zápasiť aspoň o tú katolícku identitu členov katolíckej Cirkvi a v tomto zápase nesmie chýbať to, čo bolo u Noema: každodenná snaha o to, aby pri pohľade na mňa nemuselo bolieť Srdce nebeského Otca. Alebo ako to už v Novom zákone máme jasnejšie pred očami: aby pri pohľade na mňa nemuselo pre moje hriechy krvácať Ježišovo Božské Srdce. Využime na to pôstnu dobu pre svoj osobný duchovný život i službou pre duchovný život zverených veriacich.

Podľa druhého pravidla BBSJ sa majú členovia každý mesiac modliť odprosujúce modlitby na prvý piatok a na prvú nedeľu v mesiaci. Kto sa nemohol zúčatňovať na osobitných pobožnostiach, mohol sa to modlievať aj súkromne doma a dodnes to tak mnohí robia. Ale zaužívalo sa v kostoloch spoločne konať v nedeľu popoludňajšie a v piatok večerné pobožnosti s adoráciami (poklona Najsv. Sviatosti Oltárnej vyloženej v monštrancii), litániami a odprosujúcimi modlitbami.
BBSJ zakladal, pravidlá zostavil a najprv biskupské a potom aj pápežské schválenie pre ne získal sv. Ján Eudes a to ešte pred známymi zjaveniami Božského Srdca, ktoré Boží Syn daroval ľudstvu cez Margitu Máriu Alacoque v rokoch 1673-1675. Pri tých zjaveniach dal Pán Ježiš veľké prisľúbenia, ktoré sa neskôr zo zápiskov sv. Margity vyberali, číslovali a časom sa ustálilo dvanásť prisľúbení, ktorých znenie, formulácia, žiaľ nie je vždy celkom rovnaká. Medzi nimi však nikde nechýba tzv „veľké prisľúbenie“, ktoré je také veľké, že kňazi majú z neho strach. Pán Ježiš totiž sľubuje spásu, skutočne sľubuje nebo tým, ktorí si čo len raz v živote urobia deväť prvých piatkov. To znamená, že sa po deväť mesiacov za sebou vždy před prvým piatkom vyspovedajú a na prvý piatok pôjdu na sv. prijímanie. Kňazi majú obavy zo zneužívania tohoto prísľubu, ale keď nemal obavy Pán Ježiš a tento prísľub dal, mali by sme ho s odvahou viery sami využívať i sprístupňovať blížnym.
Kto z kresťanov by nepoznal krásne, niekedy až neuveriteľne, priam zázračne krásne ovocie úcty k Božskému Srdcu Ježišovmu uplatňovanej i zaužívaním prvých piatkov v Cirkvi!? Asi by sme na Slovensku nenašli veľa pastoračných kňazov, ktorí by napr. nespovedali na prvé piatky... A možno by sme nenašli ani mnoho takých, ktorí sa stali kňazmi bez toho, že by oni osobne prijímali na prvé piatky sviatosti už na ceste ku kňazstvu – sviatosť pokánia a Eucharistiu.
Mnohým z nás sa prvé piatky vcelku páčia, aj keď iste neberieme všetko bez akejkoľvek myšlienky na možné chyby. Ak si niekto všimol napr. určitú formálnosť bez skutočného pokánia pri prvopiatkových spovediach, tak zaiste má oprávnené výhrady voči tej formálnosti, ale iste nie voči spovedaniu sa... Naopak mnohí majú s tým nádherné skúsenosti, pre mnohých je to aj určitá forma duchovného vedenia, niekedy časovo spojená aj s mimosviatostnou formou mesačného duchovného vedenia...

K 8. 12. 2004 – k 150-temu výročiu vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie

„Eucharistia, zdroj svätosti v kňazskej službe“

Drahí priatelia kňazi,

Svetový deň posväcovania kňazov, ktorý sa bude sláviť v radostnej atmosfére nastávajúcej slávnosti Najsv. Srdca J., je pre mňa príležitosťou zamyslieť sa spolu s vami nad darom našej kňazskej služby, keďže sa s vami podielam na pastoračnej starostlivosti o všetkých veriacich a o celé ľudstvo, no osobitne o tú časť Božieho ľudu, ktorá je zverená vašim ordinárom, ktorých ste starostlivými a veľkodušnými spolupracovníkmi.

Téma, ktorú vám chcem tento rok ponúknuť, sa nesie v duchu encykliky Ecclesia de Eucharistia, ktorú nám Sv. Otec Ján Pavol II. daroval na Zelený Štvrtok minulého roku, na 25. výročie svojho pontifikátu a v Roku ruženca: „Eucharistia, zdroj svätosti v v kňazskej službe“.

 Stvorení pre lásku

„Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19, 2).Kniha Levitikus nám pripomína milosť a cieľ každého veriaceho a zvlášť každého vysväteného služobníka: svätosť, ktorá je intímnym vzťahom s Bohom, bezvýhradnú lásku k Cirkvi a ku všetkým dušiam. Povolanie ku kňazstvu „je v podstate povolaním k svätosti a to vo forme, ktorá má pôvod vo sviatosti kňazstva“ (Ján Pavol II., ap. exhort. Pastores dabo vobis, 33). Kňaz je povolaný pri vykonávaní svojej služby – v tej situácii, do ktorej ho Boh postavil – stretávať, spoznávať a milovať Krista a čoraz väčšmi sa s ním stotožňovať.

Ak počas nastávajúcej slávnosti Najsv. Srdca J. zotrváme s pohľadom upretým na Pána – na jediného, najvyššieho a večného Kňaza – naše obzory sa rozšíria za hranice nášho každodenného života naše bytie sa obohatí o univerzálnejší a misijnejší rozmer.

„Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu!“ (Jn 4, 35). Tieto Pánove slová ešte i dnes zaznievajú v našich srdciach a poukazujú na nesmierne obzory poslania lásky vteleného Slova, poslania, ktoré sa stalo i naším poslaním: on ho odovzdáva celej Cirkvi ako službu i dedičstvo a v rámci nej osobitným spôsobom nám, jeho vysväteným služobníkom. Skutočne veľké je tajomstvo lásky, ktorého služobníkmi sme sa stali my, kňazi!

Skutky apoštolov nám pripomínajú, že ten istý Ježiš, s ktorým apoštoli žili, jedli a znášali únavu všedného dňa, je i dnes naďalej prítomný vo svojej Cirkvi. Kristus je v nej prítomný nielen preto, že z trónu milosti a slávy, ktorým je jeho vykupiteľský kríž (por. Kol 1, 20), stále priťahuje k sebe všetkých veriacich, tvoriac tak so všetkými ľuďmi všetkých čias jedno Telo, ale aj preto, že je jedinečným spôsobom stále prítomný v čase ako Hlava a Pastier, ktorý neprestajne učí, posväcuje a riadi svoj ľud. Táto jeho prítomnosť sa uskutočňuje prostredníctvom služobného kňazstva, ktoré ustanovil v lone svojej Cirkvi. Preto každý kňaz môže opakovať, že bol vyvolený, posvätený a vyslaný, aby vyžaroval prítomnosť Krista, ktorého je pravým reprezentantom a vyslancom (por. Kongr. Pre klérus, Direktórium pre službu a život kňazov Tota Ecclesia, 31.1.1974, 7).

Kristov život, ktorého sme nositeľmi, Christo-foroi, je ako voda vytekajúca spomedzi skalnatých zrázov na vyprahnutú zem, ktorú zúrodňuje. S Kristovým príchodom do človekovho času a priestoru prestali byť dejiny vyprahnutou zemou, akou sa javili pred Vtelením, pretože nadobudli význam a hodnotu univerzálnej nádeje.

„My si nemôžeme dovoliť pôsobiť pred svetom ako vyprahnutá pôda“, povedal Sv.Otec pred viac ako štyrmi rokmi v bule, ktorou vyhlasoval Veľké jubileum roku 2000 – „po tom, čo sme prijali Božie slovo ako dážď, ktorý spŕchol z neba. Ani si nebudeme môcť namýšľať, že sa staneme jediným chlebom, ak nedovolíme, aby sa múka spojila účinkom vody, ktorá bola vyliata na nás“ (Ján Pavol II, Incarnationis mysterium, 4).

Kristovým Srdcom

Na dosiahnutie šťastia netreba pohodlný život, ale milujúce srdce, ako bolo to Kristovo. Najsvätejšie a milosrdné Srdce Ježišovo, zasiahnuté kopiou na kríži, je zanamením úplného sebaobetovania, nevysychajúcim prameňom pravého pokoja, úplným zjavením sa zmierujúcej a spásonosnej lásky, ktorou nás „miloval do krajnosti“ (Jn 13, 1), položiac základy priateľstva medzi Bohom a ľuďmi.

Sviatok Najsv. Srdca J. nás pozýva k radosti z lásky, v darovaní seba tým druhým: „Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné“ (Ž 97, 1).

Drahí kňazi, zázračné veci sú vaším životom, tajomstvom Božieho predurčenia a darom jeho milosrdenstva, tak dokonale opísaným prorokom Jeremiášom: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom živote poznal som ťa, skôr než si vyšiel z lona zasvätil som ťa, za proroka pohanom som ťa ustanovil“ (Jer 1, 5). Nielen kňazstvo, ale i príprava naň je darom, lebo – ako hovorí sv. Pavol –„túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten(ju má), koho si povoláva Boh“ (Hebr 5,4).

Skrze krstné kňazstvo sme všetci Kristovými služobníkmi. Ako hovorí sv. Pavol v 2 Kor, máme prispievať k radosti ľudí (por. 1, 24). Avšak kňazská služba – podľa slov pápeža Pavla VI. – „nie je remeslom alebo len dajakou službou vykonávanou na úžitok cirkevného spoločenstva, ale je službou, ktorá sa vďaka sviatosti kňazstva podiela úplne špecifickým spôsobom a svojím nezmazateľným charakterom na moci Kristovho kňazstva“ (Posolstvo kňazom 30.6.1968 pri ukončení „Roka viery“).

Ľudia chcú v kňazovi kontemplovať Kristovu tvár, stretnúť v ňom človeka, ktorý je „ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom“ (Hebr 5, 1) a ktorý môže so sv. Augustínom povedať: „Našou vedou je Kristus a našou múdrosťou je znova Kristus. Je to on, kto zakladá v nás vieru v dočasné skutočnosti a je to on, kto nám odhaľuje pravdy týkajúce sa večných skutočností“ (De Trinitate 13,19,24: NBA  4, s. 555)

Prostredníctvom Eucharistie, ktorá je našou silou a nádejou

Evanjeliá nám rozprávajú o udalosti, keď Kristus kráčajúc po vode, ide na pomoc apoštolom nachádzajúcim sa v loďke zmietanej na vlnách Tiberiadského jazera (por. Mt 14, 22-32). Táto udalosť je pre nás pozvaním, aby sme naplno oživili našu dôveru v Krista. On aj nám opakuje výzvu, sktorou sa obrátil k plaviacim sa: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ (Mt 14, 27). Nenechajme sa odstrašiť ťažkosťami, dôverujme mu! Kňazské povolanie, ktoré účinne do nás Kristus zasial a my sme ho prijali s veľkodušnou pokorou, určite prinesie hojné plody ako úrodná zem.

Poďme v ústrety Ježišovi, Spasiteľovi, ako Peter, upierajúc svoj pohľad na jeho milosrdnú tvár. Iba pohľad Ukrižovaného a Vzkrieseného, kontemplovaný v našej modlitbe a pri sviatostnej spovedi dokáže prekonať ťažobu našej malosti, našej ohraničenosti a našich hriechov. Sv. Ján Zl. Komentujúc tento úryvok z evanjelia tiež pripomína: „Keď chýba naša spolupráca, ani Boh nemôže pomôcť“ (Komentár k Mt; 50)

Osobitne v Eucharistii objavujeme pravdu a účinnosť Kristových slov a konania: „Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si zapochyboval?“ (14,31). Božia ruka nás podopiera a temné vody vzbúrené našou páchou a zlým duchom stratili moc. Z Eucharistie čerpáme silu Kristovej lásky. O tom píše v enc. O Eucharistii aj Sv. Otec: „Každé úsilie o svätosť, každá aktivita zameraná na uskutočnenie poslanie Cirkvi, každé napĺňanie pastoračných plánov, musí čerpať potrebnú silu z eucharistického tajomstva a musí k nemu smerovať ako k svojmu vrcholu“ (Ecclesia de Eucharistia, 60; 17.4.2003).

Boh vyžaduje od vás, diecézni kňazi, misionári a rehoľníci, aby ste sa so zápalom obetovali v tejto svätej službe a objavovali najmä v Eucharistii krásu vášho kňazského povolania. Každý nech sa stane vychovávateľom k povolaniu, pričom nech sa neobáva predkladať radikálne požiadavky svätosti.

Vedomý si toho, čo píše sv. farár z Arsu, že „kňaz je láskou Ježišovho Srdca“ (Esprit du Curé D Ars, M.Vianney dans ses catéchismes, ses homélies et sa conversation, édition de Téqui, Paris 1935, s. 117), vám nemôžem nepripomenúť, že nič nie je chvýlyhodnejšie, ako zapálené svedectvo o vlastnom povolaní! Ján M. Vianney dodáva: „Kňaz je niečo tak nesmierne, že ak by to on sám dokázal pochopiť, zomrel by z toho“ (tamže, s. 113)

Ako strážcovia Božieho domu, ktorým je Cirkev, bdejme, aby sa v celom cirkevnom živote našich farností nanovo prežívalo stretnutie s ukrižovaným a vzkrieseným Kristom. Vyhýbajme sa úskaliam aktivizmu, na ktorých občas stroskotajú i tie najlepšie apoštolské a pastoračné plány a mnohé do služby zapojené životy vysychajú, keď sú nedostatočne zavlažované Božím slovom a Kristovou prítomnosťou v Eucharistii. Slovami Sv. Otca si opakujme: „V pokornom znamení chleba a vína, prepodstatnených na jeho Telo a Krv, Kristus kráča s nami ako naša sila a viatikum a robí nás svedkami vádeje pre všetkých“ (Eccl. De Eucharistia, 62).

Oživme vo veriacich kresťanoch skúsenosť z Večeradla, ktorá bola v istom zmysle prvým formačným kurzom apoštolov. Vo Večeradle Majster poučil dvanástich, umyl im nohy a anticipujúc krvavú obetu na kríži im úplne a navždy daroval sám seba pod spôsobom chleba a vína. Vo Večeradle sa apoštoli zdržiavali v očakávaní Turíc a „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1, 14).

Na tento rok pripadne 150. výročie vyhlásenia dogmy o Máriinom nepoškvrnenom počatí, ktorú vyhlásil blah. Pius IX. 8.12.1854. Vzývajme teda s osobitnou dôverou preblahoslavenú nepoškvrnenú Pannu. Prosme ju, „eucharistickú ženu“, aby v nás neustále roznecovala túžbu úplne sa stotožniť s jej Synom, stať sa ipse Christus, alter Christus (smým Kristom, druhým Kristom), aby sme boli na každom mieste ohlasovateľmi Evanjelia, majstrami ľudskosti, znalcami sŕdc dnešných ľudí, účastnými na ich radostiach a nádejach, obavách a žiaľoch a aby sme zároveň boli kontemplatívni a zaľúbení do Boha.

Obracajme sa k Márii, Kráľovnej apoštolov a Matke kňazov. Od nej si vyprosujme, aby nás sprevádzala počas vykonávania našej služby tak, ako sprevádzala apoštolov a prvých učeníkov vo Večeradle. K nej, Hviezde evanjelizácie, sa obracajme s dôverou, aby na jej príhovor každému z nás udelil Pán dar vernosti kňazskému povolaniu. Nech Nepoškvrnené počatie žiari uprostred našich cirkevných spoločenstiev a nech ich premení na vznešené znamenie medzi ľuďmi, aby boli „ako mesto postavené na návrší“ ako lampa postavená „na svietniku, aby svietila všetkým“ (Mt 5, 14-15)!                                                                                                              Kard. Dario Castrillón Hoyos

 

2003

Duchovná obnova horliteľov

Z viacerých farností ste sa ako horlitelia chceli zúčastniť duchovnej obnovy o Božskom Srdci, preto ste prišli na tri dni do farnosti Litava. Kto to prišiel? No predsa horlitelia.... Ale čo sa pod tým slovom rozumie? Kto sú to horlitelia?
Toto slovenské slovo ako podstatné meno znie horliteľ. Ako sloveso „horlí“ znie veľmi podobne slovesu „horí“. A nielenže je veľmi podobné v znení, ale aj je veľmi podobné aj obsahom, aspoň v prenesenom, obraznom zmysle. Napr. sa ani nikdy nehovorí, že niekto horlí hnevom, ale bežne sa povie, že niekto vzplanul hnevom, že horí hnevom... Podobne, že v niekom tlie nenávisť a potom vzbĺkne, celkom podobne sa hovorí v podstate o všetkých vášniach, že v ľudskom srdci horia.
Niet pochýb, že je to výstižný výraz, keď sa takto hovorí o ľudských srdciach. Pri duchovnej obnove môžeme nazrieť aj do svojich sŕdc, aby sme videli, čo v nich horí, alebo čo v nich aspoň tlie. Určite poznáme niekoho, koho spaľuje túžba po sláve a niekto dokáže aj život obetovať za to, len aby sa stal slávny. Poznáme možno aj takých, ktorých spaľuje túžba po bohatstve a možno aj niekoho, kto horí túžbou po peniazoch, za ktoré si ani nekupuje majetok, bohatstvo, ale stačia mu peniaze – presnejšie povedané tak ho spaľuje túžba po peniazoch, že mu nikdy nebudú stačiť, aj keby ich mal mnohonásobne viac, ako naozaj potrebuje. Možno poznáme, alebo si aspoň vieme predstaviť aj takých, ktorí horia túžbou po moci. A nemusíme hneď myslieť na Hitlera. Niekedy sa takýto oheň prejavuje len v rodine, keď niekto musí mať vždy pravdu a posledné slovo, alebo v pracovných kolektívoch.... Žiaľ, všetci až pridobre vieme z konkrétnych situácií, ako niekto dokáže doslova horieť, ba aj zhorieť túžbou po alkohole, cigaretách, dnes už aj drogách.... Podobne sa zakladajú nemocnice pre pacientov, ktorých spaľuje neprekonateľná vášeň z hry, z počítačových hier, či kariet, alebo sa stanú doslova závislí napr. na televíznej obrazovke takže sa musia liečiť... Nikomu neprajem, aby osobnou skúsenosťou spoznal, čo to znamená horieť túžbou po sexe, alebo trebárs túžbou po pohodlí, alebo vôbec túžbou po pôžitkoch... Mnohých ľudí dostávajú do vášnivej túžby najrozličnejšie záľuby a tak nimi zahoria, že inak normálni ľudia sú priam na nepoznanie, keď ich vidíme zapálených v oblasti ich záľuby – a nemusí ísť len o športovcov, ktorí sú trebárs len ako fanúšikovia v hľadisku štadióna na nepoznanie a odohrávajú sa tam neraz až životu nebezpečné situácie,... Na nepoznanie sa môže zmeniť behom pár sekúnd aj inak normálny človek, keď horí napr. rybárskou vášňou a vy mu spomeniete ryby...
Našťastie je ľudské srdce schopné horieť aj v dobrom zmysle, za dobré veci. Rodičov často spaľuje láska k deťom. Normálni, správni rodičia tak horia touto láskou, často sa spaľujú v neuveriteľných obetách, až napokon časom zhoria celkom. A nebýva to len láska k deťom, ale aj vôbec láska k rodine, niekedy láska k vlasti, k národu vedie niektorých ľudí priam k hrdinským obetám,... Niekoho spaľuje láska k niektorej vzácne cennej myšlienke, zásade, láska k pravde... Mnohí sociálni pracovníci horia láskou k ľuďom a to aj k celkom neznámym ľuďom. Misionári horia nielen láskou k ľuďom, ale súčasne a v prvom rade sú zapálení a často potom i spálení akoby zápalná obeta láskou k Bohu...
Spomínam toto len preto, aby sme si pripomenuli, že aj v civilnom živote, v oblastiach nie náboženských, sa používa výraz, že niekto „horí“, a to v dobrom aj v zlom zmysle. Obsahovo to isté sa vyjadruje v náboženskej oblasti výrazom, že niekto „horlí“ a v tomto zmysle by som to rád vzťahoval aj na vás, tu prítomných hostí, ktorých sa odvažujem nazvať slovom „horlitelia“. A pripomínam to zámerne preto, lebo väčšina ľudí, dokonca veľmi často i mladých, ktorí sa bežne v minulosti dali zapáliť za všeličo krásne a hodnotné a neraz aj za všeličo škaredé a nehodnotné, zlé, ale dali sa zapáliť – dnes sa už zapáliť nedajú. Vo väčšine ľudských sŕdc iba tak čosi tlie, ale nevedia byť zapálení za nič. Vieme, že keď je niekto za niečo zapálený, dokonca aj nechtiac zapaľuje všetkých, ktorých stretne, za to, čím horí on... Aj toto ste už iste všetci nie raz zažili, ak ste stretli zapáleného športovca, či rybára, šachistu a pod.... No tých zapálených stretávame už stále menej. Omnoho viac stretávame takých ľudí, ktorí nehoria za nič, a len horko ťažko v nich objavíte, či v nich vôbec niečo tlie – ba neraz to aj sami v sebe len horko ťažko objavujú. A možno v nich tlie nenávisť a prekvapení sú niekedy aj sami zo seba, keď v niektorej nepredpokladanej situácii zrazu vzbĺkne v ich srdci požiar a oni urobia niečo, čo vlastne ani nechceli... Alebo si ani neuvedomujú, že v nich tlie napr. láska k rodine a v nečakanej situácii zrazu vzbĺkne a oni urobia čosi krásne až hrdinské, čo ani sami o sebe nepredpokladali...
Spomínam toto všetko len preto, lebo nás tu zhromaždila dnes horiaca láska nášho Spasiteľa, ktorý sa ľudstvu zjavil v osobitných zázračných zjaveniach so Srdcom horiacim ohňom lásky. Ten oheň jeho lásky poznáme z toho, čo všetko pre nás robil a robí stále. Aj keby sa nebol zjavil so Srdcom v dlaniach, pričom z toho jeho Srdca šľahali neuhasiteľné plamene lásky, aj tak by sme o tom ohni vedeli z jeho skutkov. Stal sa človekom a na 34 rokov sa zriekol nebeskej slávy z neuhasiteľnej lásky voči ľudstvu celému i voči každému jednému človeku bez výnimky. Pritom možno nikto z ľudí nikdy nedocení a možno ani nepochopí, aké úžasné poníženie to bolo pre Božieho Syna... A keď už sa až tak ponížil, že by to bolo nepochopiteľné poníženie aj keby bol celosvetovým vládcom – on sa ponížil ešte viac tým, že nebol kráľom, ale v maštaľke narodeným chudáčikom, nakoniec medzi zločincami nespravodlivo odsúdený na smrť a kruto popravený... Ba až tak horel a zhorel láskou k nám, že ešte aj po svojej telesnej smrti si dal prebodnúť Srdce – práve to Srdce neuhasiteľne horiace láskou k nám... Pre túto jeho horiacu lásku sme tu dnes zhromaždení a máme pred očami obraz i drevorezbu jeho horiaceho Srdca... A pred duchovným zrakom máme obraz jeho mnohotvárnej lásky k nám. Máme na pamäti nielen tú všeobecne a možno až nudne známu katechizmovú pravdu, že „Pán Boh je dobrý“, ale že je prekvapivo dobrý. A mali by sme si aj navzájom nahlas jeden pred druhým pripomínať tie mnohé situácie z našich životov, v ktorých sme boli prekvapení prejavmi Božej lásky k nám, keď nás on prekvapivo obdarúval aj takými skutočnosťami, o ktoré nás možno ani nenapadlo prosiť...!!! Túto fantastickú skúsenosť mal aj sv. Pavol a vyjadril ju v liste pre spoločenstvo veriacich v Efeze: „Boh,... je schopný urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme...“ (por. Ef 3,20)
Toto všetko spomínam len preto, lebo chcem, aby z nás boli nielen veriaci ako tak tlejúci láskou k Bohu a k ľuďom, ale aby z nás boli opravdiví horlitelia... Aby naše srdcia nielen tleli, ale doslova horeli a to láskou k horiacemu Srdcu Ježišovmu. Aby sme vzplanuli tým istým jeho neuhasiteľným ohňom a aby sme týmto ohňom zapaľovali aj srdcia všetkých, s ktorými sa stretneme. Ak my budeme naozaj horieť, tak aj nechtiac budeme občas zapaľovať nejaký ten plamienok v srdciach našich blížnych... Tu sme sa však zhromaždili aj preto, aby sme nielen nechtiac nevedomky rozdúchavali nejaké tlejúce iskričky v srdciach blížnych, ale aby sme to robili aj vedome. Horiaci horliteľ proste horí a zapaľuje aj iných jednoducho preto, že horí. Nehľadá výhovorky, že dnes sa nikto nedá zapáliť, lebo svet je taký a taký... Neľutuje sám seba, že je chudáčik sám takto zapálený a keby tak mal okolo seba viac takých horiacich horliteľov, inak by vedel pracovať a šíriť úctu k Božskému Srdcu.... Jednoducho horí neuhasiteľným ohňom a tak sa „modlí a pracuje“ a neprestáva a neutícha aj keby bol celkom sám, aj keby nevidel očakávané výsledky, aj keby narážal na zdanlivo neprekonateľné prekážky... Horliteľ proste horí a aj preto sme tu dnes, aby sme naozaj horeli tým ohňom Ježišovho Srdca, v ktorom sa tiež zároveň zjavil kríž! Bez kríža oheň lásky Kristovho Srdca jednoducho nie je! Ako keby drevo kríža bolo tým palivom pre oheň Jeho lásky. Pritom to drevo kríža horí asi tak, ako drevo toho kríka na púšti, keď ho videl horieť Mojžiš: neprestávalo horieť, ale nezháralo, nemíňalo sa.... Kríž by nebol krížom, keby bol príjemný. Nepríjemnosti, ťažkosti, prekážky, bolesti, nepochopenia, nedostatok porozumnia iných, nedostatok schopností vlastných, nedostatok možno i financií, nedostatok spolupracovníkov, atď atď, to je kríž, ktorý neodmysliteľne patrí k Ježišovmu horiacemu Srdcu... A neodmysliteľne patrí aj k horiacemu srdcu každého horliteľa tejto úcty!
Sme tu však nie po jednom, individuálne, ale sme tu spolu a to aj preto, aby sme horeli spolu. Každý z nás má svoje miesto v Ježišovom Srdci, ale aj všetci spolu sme v Jeho Srdci spojení. Sme tu teda nielen kvôli svojmu osobnému horleniu=horeniu, bez ktorého by sme neboli horliteľmi, ale sme tu spolu aj kvôli spolupráci! Je to veľmi cenné, keď sa vo farnosti nájde aspoň jeden taký horliteľ, ktorý neúnavne šíri úctu k Božskému Srdcu napriek všetkým krížom s tým spojenými. Neúnavne pracuje a nedbá na to, že ho považujú za pokrytca, alebo za svätuškára, že ho snáď podozrievajú z nepoctivých úmyslov atď... V ktorej farnosti sa nenájde ani jeden „taký blázon“, tam sa sotva niečo pohne dopredu. Ešte cennejšie však je, keď je vo farnosti viac „takých bláznov“ a horlivo spolupracujú! Jeden možno viac ako zapisovateľ nových členov, iný snáď viac ako organizátor stretnutí, alebo aj pútí, iný snáď ako dopisovateľ, iný azda ako modleník, iný ako kronikár, možno fotograf, alebo ako nástenkár, atď, atď...
Na začiatku nového tisícročia však od nás, horliteľov, možno Pán Boh chce aj viac, než to, aby sme horeli a dohoreli láskou k nemu či už my osobne alebo aj spoločne. Možno to je málo horieť až do smrti a teda aj dohorieť v osobnej láske k Nemu... Možno chce od nás aj to, čo od našich predchodcov pred stáročiami, ktorí položili také základy a spôsoby úcty k Božskému Srdcu, ktoré ich samých prevyšovali, časovo ich o stáročia prekonali a aj my dnes z ich služby žijeme...!!! Možno v láske Kristovho Srdca tiež máme tak nejako prerásť seba samých a urobiť niečo, čo nás samých prerastie a prežije možno o ďalšie stáročia. Z tohto hľadiska budúcnosti, kvôli prekonaniu seba samých, by sme mohli pouvažovať o reťazovom deviatniku a o spoločenstve dvanástich rodín, ktoré by každý mesiac dávali na sv. omše za živých a zomrelých členov BBSJ, a zvlášť o prvých piatkoch. Podľa druhého pravidla BBSJ sa majú členovia každý mesiac modliť odprosujúce modlitby na prvý piatok a na prvú nedeľu v mesiaci. Kto sa nemohol zúčastňovať na osobitných pobožnostiach, mohol sa to modlievať aj súkromne doma a dodnes to tak mnohí robia. Ale zaužívalo sa v kostoloch spoločne konať v nedeľu popoludňajšie a v piatok večerné pobožnosti s adoráciami (poklona Najsv. Sviatosti Oltárnej vyloženej v monštrrancii), litániami a odprosujúcimi modlitbami. Bratstvá BSJ zakladal, pravidlá zostavil a najprv biskupské a potom aj pápežské schválenia pre ne získal sv. Ján Eudes a to ešte pred známymi zjaveniami Božského Srdca, ktoré Boží Syn daroval ľudstvu cez Margitu Máriu Alacoque v rokoch 1673-1675. Pri tých zjaveniach dal Pán Ježiš veľké prisľúbenia, ktoré sa neskôr zo zápiskov sv. Margity vyberali, číslovali a časom sa ustálilo dvanásť prisľúbení, ktorých formulácia, znenie, žiaľ nie je vždy celkom rovnaká. Medzi nimi však nikde nechýba tzv „veľké prisľúbenie”, ktoré je také veľké, že kňazi majú z neho strach. Pán Ježiš totiž sľubuje spásu, skutočne sľubuje nebo tým, ktorí si čo len raz v živote urobia deväť prvých piatkov. To znamená, že sa po deväť
mesiacov za sebou vždy pred prvým piatkom vyspovedajú a na prvý piatok pôjdu na sv. prijímanie. Kňazi majú obavy zo zneužívania tohoto prísľubu. Ale keď nemal obavy Pán Ježiš a tento prísľub dal, mali by sme ho s odvahou viery nielen sami osobne využívať, ale i sprístupňovať blížnym. Kto z kresťanov by nepoznal krásne, niekedy až neuveriteľne, priam zázračne krásne ovocie úcty k Božskému Srdcu Ježišovmu uplatňovanej i zaužívaním prvých piatkov v Cirkvi!? Asi by sme na Slovensku nenašli veľa pastoračných kňazov, ktorí by napr. nespovedali na prvé piatky...No ak by sme takých našli, iste by to nebol pre nich dobrý znak! Ba možno by sme nenašli ani mnoho takých, ktorí sa stali kňazmi bez toho, že by oni osobne prijímali na prvé piatky sviatosti už na este ku kňazstvu – sviatosť pokánia a Eucharistiu.
Mnohým z nás sa prvé piatky vcelku páčia, aj keď iste neberieme všetko bez akejkoľvek myšlienky na možné chyby. Ak si niekto všimol napr. určitú formálnosť bez skutočného pokánia pri prvopiatkových spovediach, tak zaiste má oprávnené výhrady voči tej formálnosti, ale iste nie voči spovedaniu sa... Naopak mnohí majú s tým nádherné skúsenosti, pre mnohých je to aj určitá forma duchovného vedenia, niekedy časovo spojená aj s mimosviatostnou formou mesačného duchovného vedenia...
Pred polstoročím, teda pred nástupom socializmu ( i dávno predtým) boli Bratstvá BSJ prakticky v každej farnosti u nás rovnako, ako Bratstvá sv. ruženca. Nebolo všade centrum, nezapisovali sa veriaci do BBSJ na každej fare, ale zapisovali sa na pútnických miestach, alebo popri farských ľudových misiách u rehoľných misionárov. Ako sa sv. ruženec modlili veriaci nie všetci do jedného, tak zaiste aj modlitby BBSJ. Ale zdá sa, že v každej farnosti sa ich modlili a to aspoň na prvý piatok, na prvú nedeľu mesiaca, na sviatok BSJ a pred ním atď. Keď za socializmu nebolo možné konať ľudové misie a mnoho iných náboženských akcií a štruktúr vrátane všetkých rehôľ bolo zakazovaných, veľmi sa utlmilo aj zapisovanie členov a teda vonkajšia organizačná stránka BBSJ. Pritom sa modlitby BBSJ modlievali ďalej práve tak, ako modlitby sv. ruženca. Dokonca aj tie slová v nich, ktorým socialisticky vychované generácie už nerozumeli a možno dodnes nerozumejú. Napr. pred vyloženou Najsv. sviatosťou „za členov tohoto Bratstva, ktoré je zasvätené tvojmu zvelebovaniu” alebo tiež „za duše v očistci, najmä za tie, ktoré za života k tomuto Bratstvu patrili.” Dodnes sa prakticky vo všetkých kostoloch tieto modlitby modlievajú, hoci je možno stále viac takých, ktorí si neotvoria Nábožné výlevy a neoveria si, o aké Bratstvo ide, radšej slová o Bratstve z modlitby vynechajú. Hoci odpustkami obdarené sú tie modlitby v pôvodnom znení, v ktorom sa podľa piateho bodu svojich pravidiel členovia BBSJ modlia za seba navzájom a to i za zomrelých členov BBSJ a nie v upravenom znení,...
Keď sa teraz veriaci jednotlivých farností prihlasujú do BBSJ, lebo od „nežnej revolúcie” to už je možné, tak sa vo farnostiach obnovuje to, čo v nich prakticky niekoľko storočí bolo a čo socializmus organizačne poškodil. Tým sa vo farnostiach nezakladá čosi nové, i keď si to nové generácie už v organizačnej forme nepamätajú, len sa obnovuje to, čo je stáročiami osvedčené a čo nám aj za socializmu vynikajúco poslúžilo i keď bez vonkajšej organizačnej formy. Nájdu sa iste také mienky, že socializmom zlikvidovanú vonkajšiu formu treba nechať zlikvidovanú a netreba ju obnovovať, netreba sa zapisovať do ružencových bratstiev, ani do BBSJ. Napriek týmto mienkam sa našťastie po páde socializmu obnovujú nielen diecézne a rehoľné semináre a rehoľné komunity, ale aj bratstvá. Tak sa obnovuje aj BBSJ – do septembra 2003 asi v troch štvrtinách farností na Slovensku.
Nejde o nijaké novinky, čo niekoho napadli ako čosi nové, moderné. Ide o stáročiami osvedčené praktické spôsoby úcty k Božskému Srdcu, vďaka ktorým táto úcta prekonala počas stáročí najrozličnejšie ťažkosti a v nich prinášala a dodnes prináša neuveriteľne bohaté ovocie... Vynechať z osobného i spoločného duchovného života prvé piatky, sviatok B. Srdca, modlitby a pobožnosti s týmto súvisiace – litánie, deviatniky, prvé piatky, zasväcujúce a odprosujúce modlitby a pobožnosti, obrazy sochy i celé bočné oltáre k Božskému Srdcu v kostoloch i v domácnostiach... – to by bola nepredstaviteľne veľká strata. Pre kňazov strata pastoračných príležitostí a pre veriacich strata vyžívania pastoračných služieb... A len Vševediaci vie, v koľkých prípadoch a aká veľká strata Božích milostí, osobných skúseností s Bohom, s jeho nekonečným milosrdenstvom, atď...
Toto užitočné a krásne ovocie sotva bude niekto spochybňovať. No praktické spôsoby prejavovania úcty k Božskému Srdcu majú nielen nespochybniteľné duchovné korene v Božom slove. Majú aj po vonkajšej stránke svoje historické korene. Ten sviatok BSJ musel predsa niekto vymyslieť, niekto musel vymyslieť naň modlitby, celú liturgiu, praktické vonkajšie formy prejavov úcty k Božskému Srdcu, podobne s prvými piatkami. Veď útu k Božskému Srdcu mala nepochybne už Panna Mária, apoštoli, prví kresťania i po nich nasledujúci kresťania počas celých stáročí. A bola to úcta nielenže úprimná možno viac než dnes naša ( u P. Márie isto viac), ale aj rovnako odôvodnená Božím slovom i keď nebola prejavovaná ani prvými piatkami, ani sviatkom... Takže načo toto všetko spomíname? Aby sme vnímali nielen ovocie, ale aj korene! Iste nemusí vidieť korene stromu každý, kto si poslúži jeho ovocím... Vidieť korene nemusí každý, ale odťať korene nesmie nikto! A o to ide... Konkrétne ide napr. o zmýšľanie typu: „Čo nás po minulosti, čo nás po histórii! Máme tu prvé piatky, máme tu sviatok Božského Srdca, máme modlitby, piesne, pobožnosti, litánie, obrazy, sochy, procesie, púte, zasvätenia, odprosenia..., tak to využívajme a nezaťažujme sa tým, kedy a ako to vzniklo!” Lenže ovocie je len vtedy dobrým ovocím, keď žije a rastie a vnútorne sa skvalitňuje živým spojením s koreňmi. Pravdaže sa dajú urobiť aj navonok veľmi pekné umelé jablká, aj umelé akoby pšeničné zrnká atď, ale z toho sa nedá uživiť... Pravdaže sa dajú pripraviť aj navonok veľmi pekné prejavi nábožnosti, ale bez kontaktu s koreňmi náš duchovný život sa nimi neupevní, ale oslabne oklamaný umelou stravou... Každá rehoľa zdôrazňuje aj návrat k počiatkom, k prameňom, lebo je to návrat k „duchu”, k charizme, k identite,... Bez toho „ducha” zakladateľa, bez charizmy, bez identity by nemohli žiť a slúžiť. Aj prvé piatky, aj sviatok Božského Srdca a všetko s tým súvisiace má svoje historické korene, má svojho „ducha“, svoju charizmu, svoju identitu – bez tohto sa to dá navonok
napodobniť, ale nie skutočne žiť a slúžiť... Preto je dôležité nevytínať „strom” Bratstva BSJ tak isto, ako sa nevytína ani „strom” Bratstva sv. ruženca!
Nech Duch Svätý, oheň Božej lásky, ktorý zostúpil aj na apoštolov a ktorým horí aj Ježišovo Srdce, ustavične zapaľuje naše srdcia svojím ohňom! Amen. 

SVIATOK KRISTA KRÁĹA

Bratia v kňazskej službe, domáci i hostia,

už o niekoľko dní budeme spolu s celou Cirkvou všetci sláviť poslednú nedeľu cirkevného roka ako sviatok Krista Kráľa. Budeme ho sláviť všetci, nielen čo sme tu zhromaždení, ale aj spolubrat na liečení, aj p.dekan azda už na novom pôsobisku, ale všetci. Lebo ho slávi celá Cirkev na všetkých kontinentoch sveta. A to, čo bude celá Cirkev na svete robiť v rámci tohto sviatku, to budeme robiť aj my, každý z nás – budeme zasväcovať Božskému Srdcu Ježišovmu celé ľudské pokolenie. Alebo sa aspoň formálne pomodlíme tú modlitbu zasvätenia, ktorá je predpísaná a preto publikovaná aj v Modlitebníku. To už závisí od každého jednotlivca, či to urobíme len formálne, alebo vedome s celým srdcom. Ale keď ide o veriacich, to možno závisí nielen od nich, ale aj od nás, či to urobia len formálne, alebo ich srdcia na to pripravíme, aby to urobili vedome s celým srdcom.
Túto modlitbu vymyslel a rozposlal do celého sveta pred vyše sto rokmi ešte pápež blahej pamäti Lev XIII. V roku 1899 s encyklikou, ktorou vyhlásil prelom storočí za jubilejný rok a nariadil, ako sa má sláviť. Prečo? „Očakávam nie nerozumne mimoriadne a trvalé požehnávanie pre kresťanstvo na prvom mieste a potom pre celý ľudský rod“ (AS 1)
Jubilejný rok 1900 bol 23. rok dlhej a požehnanej pápežskej služby Sv. Otca Leva XIII. Už rok predtým vydal encykliku o jeho slávení „Annum Sacrum“ („Svätý rok“ - 25.5.1899) a je to encyklika o Božskom Srdci. Konkrétne: nariadenie, aby všetci veriaci na svete vo všetkých kostoloch zasvätili Božskému Srdcu nielen seba, ale celé ľudské pokolenie, teda aj veriacich iných vyznaní, aj neveriacich... Modlitbou, ktorú on vtedy poslal do celého sveta, bolo takto prvýkrát v dejinách zasvätené B. Srdcu celé ľudstvo. Zopakoval to pápež Pius XI. v jubilejnom r. 1925 a nariadil opakovať to každý rok. A dodnes sa to robí tou istou modlitbou vždy na sviatok Krista Kráľa, aby sa takto veriaci starali nie nerozumne, ale predsa o mimoriadne a trvalé požehnávanie Božie pre celé ľudské pokolenie. To by malo znamenať požehnanie aj pre tých ľudí, čo sú mimo Cirkvi, aj pre zomrelých – a tých bolo v dávnej minulosti mimo Cirkvi neodhadnuteľne mnoho. Tiež pre tých, čo žijú v dnešnej dobe a žiaľ tiež sú mnohí mimo Cirkvi, hoci ona už dvetisíc rokov požehnane pôsobí v dejinách sveta. A iste aj požehnanie pre budúce generácie ľudstva, o ktorých len vševediaci Boh vie, koľko ich bude a v akých okolnostiach budú žiť. Možno tá posledná generácia ľudstva na tomto svete bude toho požehnania potrebovať najviac – a nikto nevie, či to nie sme my... Skrátka prostredníctvom našich modlitieb, prostredníctvom našich sŕdc, sa už vyše sto rokov zasväcuje Božskému Srdcu celé ľudské pokolenie.
Lev XIII. v spomenutej encyklike uvádza dôvody, prečo to nariaďuje a prečo vtedy,... Medzi nimi oboznamuje celý svet aj s dôvodom, ktorý „je osobný, ale pravý, dobrý a závažný“. Aký je to dôvod na takúto celosvetovú dejinnú udalosť celého ľudstva – udalosť, ktorá trvá už viac než storočie? – „Boh, autor všetkého dobrého, pred nedávnom zachoval môj život, keď ma vyliečil z nebezpečnej choroby. Prajem si teraz, aby povýšenie úcty k B. Srdcu bolo pamiatkou na túto veľkú milosť...“ (AS 13) Každý človek to už v živote zakúsil a mnohí z nás si tieto prejavy, často prekvapujúcej Božej lásky všímajú a pamätajú. Ale nerobíme na základe nich celosvetové dejinné udalosti. Nemáme na to ani možnosť... Ale závažné je, keď na základe týchto skúseností s Božou láskou nerobíme nič, ani to, na čo možnosti máme!!! Určite napr. máme všetci možnosť na sviatok Krista Kráľa zopakovať tú modlitbu Leva XIII. A to nielen formálne, ale veľmi uvedomelo a zodpovedne s osobnou vďačnosťou. Prípadne aj tým, že sa osobne i s príbuznými a známymi na túto modlitbu pripravíme napr. rozhovormi aspoň o niektorých prekvapujúcich prejavoch Božej lásky! „Boh je schopný urobiť oveľa viac ako prosíme, alebo chápeme.“ (por. Ef 3,20) My, správcovia farností, by sme mali veriacim pomôcť homíliami a iste aj osobnými rozhovormi a osobným príkladom, aby toto zasvätenie robili tak, ako treba. Mali by sme im pomáhať, aby našli vo svojom živote tak, ako Lev XIII., tie prekvapujúce prejavy Božej lásky. Aj s našou pomocou by mali objavovať to, o čom píše sv. Pavol, čo Boh urobil v našom živote, v ich živote, viac ako prosili, ba viac než sme schopní pochopiť. Isto niektoré udalosti zo svojho života nikdy nepochopíme vo všetkých súvislostiach tak, ako Božia prozreteľnosť. Ale niektoré by sme aspoň čiastočne mohli objaviť a pochopiť práve pri tejto príležitosti. A mali by sme ich nosiť v srdci ako „dôvod osobný, ale pravý, dobrý a závažný“ na zasväcovanie seba i celého ľudstva Božskému Srdcu Ježišovmu.
Súčasný Sv. Otec Ján Pavol II., ktorý mal pred pár dňami meniny a pred pár týždňami štvrťstoročnicu pápežskej služby, využil napr. aj atentát, pri ktorom tiež Boh ako autor všetkého dobra zachoval jeho život. A keďže to bolo práve 13. mája, bol to pre neho podnet zasvätiť celé ľudstvo Panne Márii fatimskej, čiže kráľovnej sv. ruženca. A urobil nielen jednorázovú modlitbu zasvätenia, ale tiež obrovský historický krok v modlitbe sv. ruženca – keď nielen vyhlásil „rok sv. ruženca“ a snažil sa povzbudiť na začiatku nového tisícročia veriacich, aby tento prostriedok milostí nezanedbávali, ale zaviedol aj nových 5 tajomstiev.
Viem, že mi odpustíte, keď pri tejto príležitosti pripomeniem tiež niečo osobné, aby som vám tu nerozprával niečo, čo sám nerobím. Pri nešťastí na ceste 23. 12. 2002 autor všetkého dobrého zachoval aj môj život. Možno na to, aby mi umožnil mať ešte nejakú účasť na šírení úcty k Jeho Srdcu... Ako prejav vďačnosti dal som na papier niekoľko historických faktov o Bratstve BSJ a niekoľko myšlienok k nim. Vo forme malej vreckovej brožúrky ich predkladám vnímavej verejnosti pri príležitosti tristoročnice rekatolizácie mojej farnosti Litava v r. 1703. Vtedy sa naša od vekov katolícka farnosť po 89 r. vrátila k vlastnej katolíckej viere, v ktorej žila prinajmenej pol tisícročia pred reformáciou, aspoň od r. okolo 1100 do r. 1614! To, že pred rokom Pán Boh zachoval môj život, je osobný dôvod na to, aby som tristoročnicu farnosti oslávil práve takto a aby som tým poslúžil šíreniu úcty BSJ u členov BBSJ na Slovensku. Dúfam konkrétne, že tým prispejem k vytváraniu mikroštruktúry Bratstva BSJ v jednotlivých farnostiach. Aby ožili a boli činné Bratstvá BSJ, ktoré u nás - podobne ako Bratstvá sv. ruženca - boli živé a činné prakticky vo všetkých farnostiach až do zásahu socializmu.
Osobný, ale pravý, dobrý a závažný dôvod použil Lev XIII. i Ján Pavol II., podľa ich príkladu aj moja maličkosť. A takýchto osobných, ale dobrých a závažných dôvodov dáva Pán Boh aj každému z nás, aj každému veriacemu, ba aj každému neveriacemu dosť na to, aby sme v rámci svojich možností robili viac a viac na jeho väčšiu česť a slávu. A to aj při príležitosti sviatku Krista Kráľa. Nech nám v tom pomáha On sám, „autor všetkého dobrého“.

Štedrý večer: „Našiel som Dávida, muža podľa môjho Srdca...“
Božie narodenie: „Panna Mária nosila Božieho Syna najprv v svojom srdci, potom pod srdcom...“
Štefana zvolili na výzvu sv. Pt. z mužov, ktorí mali srdcia plné viery...(Sk)
Sv.rodina: M.zachovávala všetko vo svojom srdci...